Tento rok si pripomíname 140. výročie udalostí na Haymarket Square v Chicagu, ktoré boli kľúčovou epizódiu v boji za osemhodinový pracovný čas a v rozvoji medzinárodného robotníckeho hnutia.
Koncom 19. storočia bol v Spojených štátoch amerických štandardný pracovný čas pracujúcich v priemysle 12 až 14 hodín denne, a to v náročných a často aj nebezpečných pracovných podmienkach. Požiadavka na osemhodinový pracovný čas sa preto postupne stala ústredným cieľom organizovaného robotníckeho hnutia.
V priebehu týždňov predchádzajúcich celonárodnému štrajku z 1. mája 1886 najvýznamnejšie denníky v USA varovali, že táto reforma bude mať za následok zníženie miezd, chudobu a sociálne nepokoje, pričom často popisovali toto hnutie ako „protiamerické“ a vedené zahraničnými agitátormi.
Aj napriek vyvíjanému tlaku bola účasť na demonštrácii značná. Prvomájových štrajkov sa zúčastnilo približne 340 000 pracujúcich naprieč celou krajinou. Chicago bolo centrom týchto udalostí s viac ako 80 000 pracujúcimi, ktorí pochodovali v rámci jednej z najväčších mobilizácií robotníckeho hnutia tej doby.
Napätie prudko vzrástlo 3. mája, kedy polícia začala strieľať do štrajkujúcich robotníkov pred McCormick Reaper Works, pričom najmenej štyroch z nich usmrtila a niekoľko ďalších zranila. Nasledujúci deň, 4. mája, sa na námestí Haymarket konalo protestné zhromaždenie. Keď sa chýlilo ku koncu, neznáma osoba hodila bombu, ktorá jedného policajta zabila a mnoho ďalších zranila. Polícia následne začala strieľať do davu, čo malo za následok ďalšie obete z radov pracujúcich, ako aj okoloidúcich.
V nasledujúcich dňoch úrady zatkli osem robotníckych aktivistov, pričom viacerí z nich nemali priame spojenie s bombovým útokom. Súdny proces, ktorý nasledoval, bol široko kritizovaný v dôsledku procesných pochybení a nedostatku dôveryhodných dôkazov. Štyria aktivisti – Albert Parsons, August Spies, Adolph Fischer a George Engel – boli popravení v novembri 1887. Louis Lingg zomrel vo väzení, zatiaľ čo ďalší traja obžalovaní dostali dlhé tresty odňatia slobody.
Hoci po udalostiach na Haymarket nasledovali represie, boj za kratší pracovný čas pokračoval. Výsledkom mobilizácií v roku 1886 bolo, že približne 185 000 pracujúcich si zabezpečilo osemhodinový pracovný čas a ďalších približne 200 000 dosiahlo skrátenie pracovného času na 9 alebo 10 hodín.
V roku 1889 vyhlásila Druhá internacionála 1. máj za Medzinárodný deň pracujúcich ako uznanie boja za osemhodinový pracovný čas a udalostí v Chicagu.
Vybrala a preložila spolupracovníčka redakcie Kolektívu pre prácu, kultúru a vedu