Smrť Jürgena Habermasa uzatvára život jedného z najvplyvnejších intelektuálov povojnovej Európy. Viac ako polstoročie bolo jeho meno v centre diskusií o demokracii, racionalite a verejnom priestore. Len málo filozofov formovalo tak rozhodne jazyk, ktorým západná Európa interpretovala svoju vlastnú politickú legitimitu po roku 1945. Písal precízne, do verejných diskusií zasahoval s autoritou a až do konca svojho života zostal osobnosťou, ktorej slová mali váhu tak v akademických ako aj politických kruhoch. Nič z tohto nie je možné poprieť. Intelektuálna čestnosť vyžaduje uznanie rozsahu jeho vplyvu.
Avšak úcta k mŕtvemu nevyžaduje mlčanie o politickom význame odkazu mysliteľa. Odchod takejto osobnosti vyzýva k presnému opaku: k triezvemu zhodnoteniu toho, čo jeho myšlienky v konečnom dôsledku predstavovali. A v prípade Habermasa jeho myšlienkové pochody odrážajú širšiu premenu, ktorá poznačila veľkú časť západnej kritickej teórie koncom dvadsiateho storočia – postupný posun od radikálnej kritiky kapitalistickej spoločnosti smerom k rafinovanému filozofickému zmiereniu sa s inštitúciami liberálneho kapitalizmu.
Habermas začal svoju intelektuálnu dráhu v rámci okruhu Frankfurtskej školy, prúdu, ktorý vznikol v dialógu s kritikou kapitalistickej spoločnosti rozvinutou Karlom Marxom. Skoršie postavy tejto tradície zápasili s veľkými katastrofami dvadsiateho storočia – fašizmom, svetovou vojnou, porážkou revolučných hnutí v Európe – a pritom stále trvali na tom, že kapitalistická spoločnosť je štruktúrovaná hlbokými materiálnymi rozpormi. Ich dielo, akokoľvek filozoficky zložité, nikdy úplne neopustilo poznanie, že moderný svet bol formovaný výrobnými vzťahmi, triednymi protikladmi a bojmi o ekonomickú moc.
Habermas postupne opúšťal toto poznanie. V jeho prácach sa stredobod jeho kritiky spoločnosti postupne posúval od materiálnych vzťahov k diskusii, od výroby ku komunikácii, od triedneho boja ku podmienkam racionálnej diskusie s demokratickými inštitúciami. Tento posun bol prezentovaný ako filozofický pokrok – pokus o záchranu ideálov rozumu a demokratickej legitimity z trosiek dejín dvadsiateho storočia. Napriek tomu bol politický dôsledok tohto posunu neprehliadnuteľný: štrukturálny antagonizmus kapitalizmu prestal byť stredobom skúmania v analýzach.
Namiesto triedneho boja sa objavila teória komunikačnej racionality, ktorá sa najsystematickejšie rozvinula v jeho hlavnom diele Teória komunikačného konania (preklad anglického názvu knihy: The Theory of Communicative Action). V tomto rámci sa ústredným problémom modernej spoločnosti stalo skôr deformovanie dialógu než pretrvávanie vykorisťovania. Sociálny konflikt nezmizol, ale bol reinterpretovaný skôr ako zlyhanie komunikácie než ako vyjadrenie zásadne protichodných materiálnych záujmov. Revolučný horizont, ktorý kedysi oživoval kritiku kapitalizmu, bol v tichosti nahradený procedurálnou vierou v sebakorekciu liberálnych inštitúcií.
V myšlienke, že spoločnosti môžu vyriešiť svoje konflikty racionálnou diskusiou, je nepopierateľná morálna príťažlivosť. Slabosť tejto perspektívy sa však prejaví pri konfrontácii s realitou moderných triednych spoločností a mocenských štruktúr, ktoré ich podporujú. Kapitalizmus sa nereprodukuje nedorozumeniami, ktoré by sa dali vyriešiť lepšou konverzáciou. Reprodukuje sa cez vlastnícke vzťahy, cez kontrolu výroby, cez moc štátov a cez globálne hierarchie, ktoré štruktúrujú modernú ekonomiku.
Továreň, korporácia, finančný systém, vojenská aliancia – všetky tieto inštitúcie nefungujú podľa noriem racionálneho dialógu. Fungujú podľa záujmov zakotvených v organizácii ekonomickej a politickej moci. Nahradiť analýzu týchto štruktúr filozofiou zameranou na komunikáciu hrozí tím, že sa kritika spoločnosti premení na moralizovanú a abstraktnú konverzáciu vedenú v medziach existujúceho poriadku.
Tento teoretický posun znamenal aj rozhodujúci odklon od metódy historického materializmu, ktorá kedysi formovala veľkú časť sociálnej teórie dvadsiateho storočia. Historický materializmus vychádza z poznania, že spoločnosti sa rozvíjajú prostredníctvom protikladov zakorenených v organizácii materiálneho života – v spôsobe, akým je štrukturovaná výroba, vo vzťahoch medzi triedami a v bojoch, ktoré z týchto vzťahov vyplývajú. Politické inštitúcie, právne systémy a ideologické rámce sa vyvíjajú v interakcii s týmito materiálnymi podmienkami.
Habermas túto perspektívu čoraz viac nahrádzal naratívom, v ktorom sa spoločenský vývoj javil ako proces normatívneho učenia, postupná racionalizácia inštitúcií prostredníctvom práva, diskurzu a demokratických postupov. História už nebola primárne oblasťou sociálneho boja, ale procesom inštitucionálneho zdokonaľovania. Konflikty, ktoré kedysi viedli k radikálnemu politickému mysleniu – medzi prácou a kapitálom, medzi imperiálnymi centrami a podriadenými regiónmi – ustúpili do pozadia.
Politické dôsledky tohto vývoja sa stali obzvlášť viditeľnými v momentoch, keď realita medzinárodnej moci zasahovala do filozofickej reflexie. V takýchto chvíľach sa Habermas opakovane pripájal k myšlienke, že liberálny poriadok Západu nepredstavuje iba jeden politický systém medzi ostatnými, ale normatívny horizont moderného politického vývoja.
Tento postoj sa stal nezameniteľným v roku 1999 počas bombardovania Juhoslávie imperialistickou vojenskou alianciou NATO. Zatiaľ čo mnohí kritici považovali zásah za nebezpečný precedens – vojnu vedenú bez medzinárodného povolenia a odôvodnenú v jazyku humanitárstva – Habermas ponúkol filozofickú obranu operácie. Vo svojej eseji „Bestialita a ľudskosť: Vojna na hranici medzi legalitou a morálkou“ (preklad anglického názvu knihy Bestiality and Humanity: A War on the Border between Legality and Morality) tvrdil, že intervenciu možno chápať ako súčasť prechodu ku kozmopolitnému poriadku, v ktorom môžu mať ľudské práva prednosť pred tradičnými predstavami o suverenite.
Argument bol elegantný. Bolo to tiež hlboko odhaľujúce. Akonáhle sú činy mocných štátov interpretované predovšetkým jazykom univerzálnych noriem, hrozí, že asymetria globálnej moci zmizne z dohľadu. Vojenské zásahy dominantných štátov sa začínajú javiť nie ako vyjadrenia geopolitického záujmu, ale ako morálne motivované snahy o podporu samotného ľudstva.
Moderné dejiny imperializmu však opakovane ukázali, že takýto jazyk často projekciu moci skôr sprevádza, než by ju obmedzoval. Keď padajú bomby v mene civilizácie, ľudských práv alebo demokracie, obete zažijú rovnakú deštrukciu bez ohľadu na to, akým slovníkom sa to ospravedlňuje. Filozofické zdokonaľovanie nezmierňuje vplyv trhavín. Rétorika humanitárnej vojny neprebuduje mosty, továrne a domy premenené na trosky.
Habermasova podpora zásahu v Juhoslávii preto odhalila viac než len kontroverzný politický rozsudok. Odhalila hranice filozofického rámca, ktorý sa postupne odtrhol od analýzy imperiálnych ambícií USA a jeho spojencov. Keď štrukturálna dynamika globálneho kapitalizmu ustúpi z dohľadu, činy najmocnejších štátov sa môžu javiť skôr ako etické dilemy než ako prejavy geopolitickej dominancie.
Podobná perspektíva formovala jeho interpretáciu konca socialistických systémov vo východnej Európe a rozpadu Sovietskeho zväzu. Habermas slávne opísal kontrarevolučné prevraty v roku 1989 ako „nápravnú revolúciu“, historickú opravu, ktorá tieto spoločnosti opäť prepojila s politickými tradíciami buržoáznych revolúcií a s ústavnými rámcami západnej Európy. Dôsledok bol jasný: liberálno-kapitalistický poriadok nepredstavoval len jedno možné usporiadanie modernej spoločnosti, ale aj normatívny koncový bod, ku ktorému smerovali dejiny.
Takýto záver mohol vyplynúť len z rámca, v ktorom sa rozpory kapitalizmu už nezjavili ako historicky rozhodujúce. Akonáhle bola revolučná kritika systému nahradená filozofiou procedurálnej legitimity, obzor politickej predstavivosti sa značne zúžil. Úlohou politiky sa nestala transformácia spoločenských vzťahov, ale zlepšenie inštitucionálnych a komunikačných podmienok, za ktorých boli tieto vzťahy riadené.
Nič z toho nepopiera intelektuálnu vážnosť Habermasovho diela. Počas svojho života zostal impozantným učencom, hlboko zapojeným do tradícií európskej filozofie a skutočne oddaný myšlienke, že ľudské spoločnosti by sa mali usilovať o formy politického života, ktoré by sa mali riadiť skôr rozumom ako nátlakom. Jeho trvanie na tom, že na verejnej diskusii a demokratickej legitimite záleží, je pripomienkou ašpirácií, ktoré zostávajú zásadné v každej emancipačnej politike.
Poučenie z jeho intelektuálnych pochodov však leží inde. Ilustruje, ako ľahko môže byť kritika kapitalizmu absorbovaná do ideologického rámca liberálneho poriadku, keď je analýza triednej moci a imperiálnej nadvlády nahradená jazykom noriem a procedúr. Slovník emancipácie prežíva, no jeho politický obsah sa postupne rozplýva.
Habermas nekričal na obranu systému; urobil niečo oveľa dôslednejšie. Poskytol systému sofistikovaný filozofický jazyk, prostredníctvom ktorého sa mohol prezentovať ako stelesnenie rozumu, zákonnosti a univerzálnych hodnôt. V tomto zmysle jeho dielo plnilo funkciu, ktorú obrancovia moci vždy potrebovali: pretavilo realitu nadvlády do morálnej gramatiky legitimity.
S jeho odchodom z javiska odchádza významná osobnosť súčasnej európskej filozofie. Jeho spisy sa budú naďalej študovať na univerzitách a ešte mnoho rokov sa bude o nich diskutovať v politickej teórii. Hlbšia otázka, ktorú nastolil jeho odkaz, však zostáva nevyriešená: či sa kritické myslenie obmedzí len na zušľachťovanie morálneho slovníka existujúceho poriadku, alebo či sa opäť postaví proti materiálnym štruktúram moci, ktoré riadia moderný svet.
Ak nás totiž dejiny niečomu učia, tak tomu, že systémy postavené na vykorisťovaní a imperiálnej hierarchii sa nedajú prekonať len lepšími argumentmi. Prekonané sú až vtedy, keď sociálne sily, ktoré sú im podrobené, nadobudnú moc zmeniť samotný svet.
Autor: Nikos Mottas, šéfredaktor časopisu In Defense of Communism
Zdroj: https://www.idcommunism.com/2026/03/a-marxist-leninist-critique-of-jurgen-habermas.html
Vybrala a preložila spolupracovníčka redakcie Kolektívu pre prácu, kultúru a vedu