Už je to 142 rokov od dňa, kedy sa v gruzínskom mestečku Gori, vtedy ešte patriacemu do Ruského impéria, narodil do chudobnej rodiny obuvníkov žijúcich v malom ošarpanom dome, chlapec, ktorému dala jeho matka Jekaterina meno Ioseb. Za svojho ťažkého života mal mnoho prezývok a pseudonymov. V detstve, ešte ako študentovi gymnázia, mu hovorili Soso, za mlada, už ako romantický básnik a vlastenec, odhodlaný socialistický revolucionár a obávaný vykrádač bánk, ktorý tak financoval stranu, si hovoril Koba – podľa svojho obľúbeného knižného hrdinu, no a v roku 1913 sa pod svoje dielo Marxizmus a národnostná otázka, prvýkrát podpísal pseudonymom, pod ktorým si ho neskôr zapamätal celý svet – Stalin.
Stalin, to nie je len pár písmen abecedy, len jeden človek, ktorého telo nás už pred vyše 68 rokmi opustilo a zaľahla sa po ňom zem. Je to nesmrteľná myšlienka, idea. Je to meno s veľkým významom pri ktorom niektorým vzplanú v očiach iskričky radosti a nádeje, a iní, trasúc sa ako osiky, zalezú v strachu do svojich dier. Stalin – to je symbol.
Každý v ňom vidí svoj vlastný obraz, vidí samého seba. Je zrkadlom nášho charakteru. Komunista v ňom vidí komunistu, vlastenec v ňom vidí vlastenca, internacionalista vidí internacionalistu, učiteľ vidí učiteľa, ateista ateistu, kresťan kresťana. Rus vidí Rusa, Gruzínec vidí Gruzínca, básnik básnika, filozof filozofa, vojak vojaka, ale aj zločinec v ňom vidí zločinca, zlodej zlodeja a hlupák hlupáka.
STALIN, TO JE POKROK
Stalin, to je pokrok vo všetkých oblastiach života, od vedy cez priemysel a poľnohospodárstvo až po umenie a kultúru. Jeho meno niesli stovky nových závodov, kolchozov, sovchozov, traktorových staníc, škôl, divadiel, miest, elektrární, kanálov a inštitúcií, ktoré vyrástli v časoch prvých stalinských päťročníc. Ekonomika Sovietskeho zväzu napredovala dovtedy svetovo nepoznaným tempom, išlo o druhú najrýchlejšie rastúcu ekonomiku celej ľudskej histórie. (ZSSR predbehla len komunistická Čína.) Už v polovici dvadsiatych rokov sa Peter Jilemnický v knihe Dva roky v krajine Sovietov vyjadril, že „Sovieti nekráčajú vpred, ale letia.“ Len počas prvej päťročnice sa priemyselná produkcia viac než zdvojnásobila, osevná plocha sa zväčšila o 21 miliónov hektárov. Za 4 roky 1. päťročnice sa národný dôchodok zvýšil o 85 %, behom 12 rokov sa zvýšil až o 500 %. Kým účasť priemyslu vo výrobe činila v roku 1928 48 %, v roku 1932 to bolo už 70 %. Nezamestnanosť, bezdomovectvo a negramotnosť boli takmer totálne eliminované. A to hovoríme stále len o 1. päťročnici. Počas 2. päťročnice bol zavedený 7-hodinový pracovný čas, neskôr sa dokonca uvažovalo o 6 alebo 5-hodinovom pracovnom čase.
Winston Churchill aj cez svoj zanietený antikomunizmus skonštatoval:
„Stalin bol najväčším, nemajúc sebe rovného, diktátorom, ktorý zobral do rúk Rusko s dreveným pluhom a opustil ho s atómovými zbraňami.“
STALIN, TO JE NÁDEJ
Stalin bol, aj stále v mnohých prípadoch je nádejou pre všetky utláčané vrstvy ľudu, pre všetky národy, etniká, rasy bez ohľadu na pohlavie či vek. Za jeho čias milióny proletárov celého sveta vzhliadali k ZSSR ako k svojej opore, ako k bašte socializmu jasne žiariacej v temnotách kapitalizmu, ako k svetu svetlého zajtrajška.
Ludo Martens, bývalý predseda predseda Belgickej strany práce a autor knihy Druhý pohľad na Stalina, spomína: „V roku 1994 som rozprával o Stalinovi v Paríži. Jeden alžírsky komunista si počas rozhovoru zaspomínal na 5. marec 1953. Povedal: V to ráno ma otec vzal za ruku a išli sme von. Videl som, ako boli všetci Alžírci smutní ako sa Francúzi radovali. Spýtal som sa svojho otca, čo sa stalo. Tlmene odpovedal: Stalin je mŕtvy… Opýtal som sa, kto bol Stalin. Môj otec povedal: On bol najväčším človekom našich čias. Bol vodcom Sovietskeho Zväzu, najväčšej revolučnej krajiny. Stalin bol synom obuvníka. A ja som si pomyslel: syn obuvníka, niekto ako ja… Pre Alžírskych vlastencov, ktorí trpeli pod francúzskym kolonializmom a ktorí počas vojny za oslobodenie stratili milióny ľudí, Stalin predstavoval boj proti kolonializmu a imperializmu.“
STALIN, TO JE VIERA
Stalin je viera v silu ľudu, v silu proletárskych más, v silu ľudskej vôle podopretú racionalizmom a vedou, a nie zbožnými prianiami, idealizmom a mystikou. Stalin je viera, že budúcnosť máme vo svojich vlastných rukách a že je len na nás, aký svet si pre seba spoločne postavíme.
Americký autor John Reed, ktorý bol v Rusku prítomný v časoch VOSR, vo svojej legendárnej knihe Desať dní, ktoré otriasli svetom, píše: „Zrazu som si uvedomil, že zbožní ruskí ľudia už viac nepotrebujú kňazov, aby sa dostali do neba. Na Zemi budovali kráľovstvo svetlejšie a žiarivejšie než hocijaké nebo, za ktoré bolo česť umierať.“
STALIN, TO JE SPRAVODLIVOSŤ
„Stalin – to je úcta k hrdinom. A k nepriateľom – pohŕdanie a hnev.“ Spieva v jednej so svojich mnohých piesní o Otcovi národov ruský spevák Alexandr Charčikov. Spravodlivosť, to nie je rovnosť, ako sa mnohí domnievajú. Konať spravodlivo, značí dať každému, čo mu patrí, čo si zaslúži. I v samotnej Stalinskej ústave ZSSR, v článku 12, bola zakotvená zásada socializmu: Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce.
STALIN, TO JE BUDÚCNOSŤ
Stalin, to je budúcnosť, pretože náš strastiplný boj sa ešte neskončil. Od roku 1989, ak nie už od roku 1956 sme v protiofenzíve, no bojujeme ďalej. On vedel, že po jeho smrti bude na jeho hrobe nasypanej veľa špiny, no vedel aj to, že vietor histórie túto špinu časom nemilosrdne odfúkne. V Moskve sa už od roku 2010 koná dvakrát do roka akcia Dva karafiáty pre súdruha Stalina, keď sa celé masy verných ľudí stretnú pri Kremli a kladú tisíce kvetov k hrobu svojho „praviteľa“. Každým rokom je prítomných viac a viac. Po celom Rusku i mimo neho rastú zo zeme ako huby po daždi nové a nové sochy a busty Josifa Stalina, ktoré si občania stávajú a platia z vlastných zdrojov a z vlastného presvedčenia, bez pomoci vlády. Moskva, Nižný Novgorod, Bor, Ardon, Brjanks, Čeljabinsk, Kyzel, Vladikavkaz, Kusa, Soči, Mirnij, Nogir, Novosibirsk, Čoch, Sosnovka, Derbent, Nelidovo… Vezmime si príklad od Rusov.
STALIN, TO JE OSLOBODENIE
Stalin, to je oslobodenie od zhubného panstva kapitalizmu, imperializmu, fašizmu i nacizmu. Oslobodenie od vykorisťovania, parazitizmu, mafiánstva, korupcie, od biedy a strachu zo zajtrajška. Nikdy nesmieme zabudnúť, že našu krajinu od nacizmu oslobodila Červená armáda národov ZSSR. Československý ľud vítal sovietskych osloboditeľov s radostným volaním a kyticami kvetov, portréty Stalina sa zjavovali na stenách budov i stránkach novín už oveľa skôr, než sa k moci dostali komunisti. Stalinovi bol už v roku 1946 udelený titul čestného občana Bratislavy. Dnes by buržoázni historici radi hodili Josifa Džugašviliho do jedného vreca s Hitlerom a silou-mocou sa snažia vytvárať medzi nimi umelé podobnosti a “vyberať si hrozienka z koláča”, aby tak zatreli vlastnú spoluvinu na rozpútaní najväčšieho vojenského konfliktu svetovej histórie. Nie je to tak vôbec prvý raz, už počas druhej svetovej vojny si krajiny propagandisticky prezentovali politickú situáciu v Európe práve tak, ako im vtedy vyhovovala. Nacisti radi kričali o spojenectve Židov a komunistov, a o spojenectve ZSSR s Veľkou Britániou. Francúzi, ktorí nenávideli Nemecko, sa zasa snažili obviniť Nemcov z dopomohnutia Leninovi a boľševikom k moci v Rusku. Princíp sa nezmenil. Zmenila sa len forma.
STALIN, TO JE MIER
Stalin, to je mier, pretože socializmus je mier a socializmus, to jest Stalin. Komunisti výrazne napomohli k ukončeniu dvoch svetových vojen a na ich ruinách zapustili svoje pevné korene. Ak by došlo k tretiemu svetovému konfliktu, je veľmi pravdepodobné, že na jeho ukončeniu sa znova budú podieľať komunisti, ale tentokrát bude tento boj pre buržoázny svet už fatálny. Pripomeniem ešte jeden pekný citát od Hemingwaya: „Každý slobodomilný človek je Červenej armáde dlžný viac, než bude schopný za život splatiť.“ Niežeby sa tento výrok nehodil skôr do odstavca o oslobodení, ale z nejakého dôvodu si prišiel na um práve teraz. Možno to bude i tým, že za to, že tu dnes máme mier, vďačíme aj našim osloboditeľom – Červenej armáde, partizánom a Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi.
R. G.