5.mája 1946, necelý rok po porážke nacistického Nemecka, sa Winston Churchill postavil pred poslucháčov univerzity Westminster college vo Fultone v štáte Missouri a predniesol reč, ktorá sa čoskoro stala známou ako „Prejav o železnej opone“.
V západnej politickej mytológii je tento jeho prejav často vykreslovaný ako proroctvo, ktoré varuje pred sovietskou expanziou. V skutočnosti však táto jeho reč mala úplne iný význam: Bolo to naplánované ideologické vyhlásenie vojny socialistickým krajinám a jeden zo zakladajúcich politických činov studenej vojny.
Historický kontext je veľmi dôležitý. Sovietsky zväz práve vyšiel z najničivejšej vojny v dejinách ľudstva a zohral rozhodujúcu úlohu pri zničení nacistického Nemecka. Červená armáda zničila Wehrmacht, oslobodila východnú Európu od fašizmu a niesla hlavné bremeno vojny, ktorá stála sovietsky ľud probližne dvadsťsedem miliónov životov. Celé mestá boli zruinované, priemysel zničený a rozsiahle územia premenené na trosky. Z tejto katastrofy však Sovietsky zväz nevyšiel oslabený ale politicky silnejší. Socializmus jasne dokázal výnimočnú schopnosť mobilizácie, odolnosti a kolektívnej obety.
Táto skutočnosť elektrizovala milióny ľudí na celom svete. Robotnícke hnutie si získavalo čoraz väčšiu dôveru, komunistické strany rozširovali svoj vplyv a boj proti kolonializmu naberal na intenzite od Ázie po Afriku. Partizánske hnutia v čele s komunistami, ktoré tvorili základ odporu proti fašizmu v celej Európe – od Juhoslávie a Grécka až po Taliansko a Francúzsko – vyšli z tejto vojny s nesmiernou prestížou a získali si lojalitu miliónov ľudí, ktorí bojovali a obetovali sa v boji proti nacizmu. Pre vládnuce triedy kapitalistického sveta to boli alarmujúce dôsledky. Prestíž socializmu vzrástla do bezprecedentných výšok a víťazstvo Sovietskeho zväzu rozmetalo na kusy ideologické tvrdenie, že kapitalizmus reprezentuje nevyhnutnú a nadradenú formu spoločenskej organizácie.
Tento strach nevzišiel len z geopolitickej rivality. Odrážal hlboké rozpory v samotnom kapitalizme. Druhá svetová vojna odhalila bankrot starých európskych impérií, ktorý zdevastoval výrobné kapacity veľkej časti kapitalistického sveta a zintenzívnil sociálne napätie naprieč kontinentami.Vo chvíli, keď sa kapitalizmus snažil znovu potvrdiť svoju globálnu nadradenosť, milióny pracujúcich a utláčaných ľudí začali spochybňovať samotné základy tohto systému. Existencia socialistického štátu, ktorý porazil fašizmus a obnovoval svoju ekonomiku prostredníctvom plánovaného rozvoja, predstavovala nebezpečný príklad – príklad, ktorý hrozil odhaliť, že kapitalizmus nie je večný ani nenahraditeľný.
Presne v tomto momente vystúpil Churchill vo Fultone.
Jeho známa veta „železná opona bola spustená naprieč kontinentom“ nebola neutrálnym postrehom ale politickou zbraňou. Východná Európa bola práve oslobodená od fašistickej okupácie a začínala odstraňovať reakčné režimy, ktoré kolaborovali s nacistickým Nemeckom. Komunistické strany a robotnícke hnutia hrali rozhodujúcu úlohu pri obnove spoločnosti po rokoch vojny a diktátorstva.
Pre samotného Churchilla a vládnucu triedu, ktorú reprezentoval, sa táto transformácia nejavila ako oslobodenie ale ako hrozba. To, čo ho znepokojovalo, nebol nedostatok „slobody“ ale existencia socializmu.
Churchillov prejav mal strategický cieľ. Snažil sa zmobilizovať Spojené štáty americké a Veľkú Britániu aby sa zjednotili do imperiálnej aliancie, ktorá bude schopná čeliť socialistickému táboru. Churchill otvorene vyzval na vytvorenie aliancie medzi anglicky hovoriacimi mocnosťami – vojenského, politického a strategického partnerstva, ktoré by ovládalo globálne záležitosti. Za vznešeným jazykom obrany „civilizácie“ bol význam nezameniteľný: konsolidácia anglo-amerického bloku, ktorého cieľom bolo obmedzenie a nakoniec porazenie socializmu.
Churchill bol vhodnou osobou pre doručenie takéhoto posolstva. Počas svojho politického života bol neúprosným nepriateľom revolučných hnutí a samotného socializmu. Po októbrovej revolúcii obhajoval ozbrojený zásah proti novozrodenému sovietskemu štátu a naliehal na západné mocnosti, aby udusili boľševizmus „v jeho kolíske“. Jeho svetonázor mal korene v imperiálnej arogancii a neotrasiteľnej viere v globálne poslanie Britského impéria. Tvrdo obhajoval koloniálnu nadvládu, odmietal túžby kolonizovaných národov s pohŕdaním a socialistické myšlienky považoval za smrteľnú hrozbu pre spoločenskú hierarchiu, od ktorej závisela imperiálna vláda. V Churchillovom politickom svete bolo impérium prirodzené, hierarchia bola nevyhnutná a socializmus bol najväčším kacírstvom.
Práve preto jeho prejav vo Fultone nebol anomáliou ale logickým pokračovaním kariéry, ktorá bola charakterizovaná militantným antikomunizmom a imperiálnou nostalgiou.
Nebol to Churchillov postoj, čo sa do roku 1946 zmenilo, bola to globálna rovnováha síl, ktorá sa zmenila. Britské impérium sa oslabovalo zatiaľ čo Spojené štáty americké sa stali dominantnou kapitalistickou veľmocou. Churchillov návrh anglo-amerického partnerstva bol v podstate len pokusom o reorganizáciu imperiálnej moci pod novým vedením. Odpoveď Jozefa Stalina na prejav vo Fultone, ktorá bola uverejnená o pár dní neskôr, odhalila ideologickú podstatu Churchillových argumentov so zničujúcou jasnosťou. Stalin poukázal na to, že Churchillova teória spočívala na predpoklade, že anglicky hovoriace národy majú osobitné právo určovať osud sveta. Stalin poznamenal, že táto úvaha sa nápadne podobá rasovým doktrínam, ktoré kedysi používalo nacistické Nemecko na ospravedlnenie agresie a nadvlády. „Teória Churchilla a jeho priateľov,“ poznamenal Stalin, „nápadne pripomína rasovú teóriu Hitlera a jeho priateľov. Hitler začal rozpútavať vojnu vyhlásením, že iba nemecky hovoriace národy sú plnohodnotným národom. Pán Churchill teraz začína rozpútavať vojnou teóriou, že iba anglicky hovoriace národy sú plnohodnotnými národmi.“ Toto prirovnanie vystihlo priamu podstatu Churchillivho odkazu. Pod jazykom slobody sa skrývala doktrína imperiálnych privilégií: hŕstka mocných národov, ktoré si nárokujú právo organizovať svet podľa svojich vlastných záujmov. Stalin sa zaoberal aj obvineniami týkajúcimi sa východnej Európy, ktoré Churchill prezentoval ako dôkaz sovietskej rozpínavosti. Sovietsky zväz, zdôraznil Stalin, zažil v predchádzajúcich desaťročiach opakované invázie z území susedných štátov. Najnovšia z týchto invázií – Hitlerov útok v roku 1941 – stála sovietsky ľud desiatky miliónov životov.
Za takýchto okolností bolo úplne prirodzené, že Sovietsky zväz hľadal priateľské vlády pozdĺž svojich hraníc. Vykresliť to ako agresiu si vyžadovalo mimoriadnu mieru politického cynizmu. Žiadna krajina, ktorá utrpela devastáciu takého rozsahu, nemohla zostať ľahostajná k politickej orientácii regiónov, z ktorých boli iniciované predchádzajúce invázie.
Churchillova reč túto realitu zámerne ignorovala. Jeho cieľom nebolo analyzovať príčiny vojny, ale vytvoriť príbeh schopný mobilizovať západnú verejnú mienku proti Sovietskemu zväzu.
To, čo nasledovalo potom len potvrdilo politický zmysel prejavu vo Fultone. V priebehu niekoľkých rokov Spojené štáty americké spustili Trumanovu doktrínu, Marshallov plán a Organizáciu Severoatlantickej zmluvy. Západná Európa bola integrovaná do vojenského a ekonomického bloku pod americkým vedením, zatiaľ čo antikomunizmus sa stal ústrednou ideologickou doktrínou kapitalistického sveta.
Studená vojna nevznikla spontánne z nedorozumení medzi bývalými spojencami. Vyplynula zo základného rozporu medzi dvoma spoločenskými systémami.
Na jednej strane stál kapitalizmus, ktorému dominovali mocné imperiálne štáty, ktorých ekonomický poriadok závisel od trhov, zdrojov a globálneho vplyvu. Na druhej strane stál socializmus reprezentovaný predovšetkým Sovietskym zväzom, ktorý ukázal, že spoločnosť organizovaná okolo sociálneho vlastníctva a plánovaného rozvoja môže poraziť fašizmus, rýchlo industrializovať a zmobilizovať obrovské kolektívne energie.
Toto je ten systémový rozpor, ktorý sa skrýva za rétorikou „železnej opony“.
Pre vládnúce triedy Západu predstavovalo rozširovanie socialistického vplyvu naprieč východnou Európou a rastúca sila komunistických hnutí po celom svete hrozbu pre ideologické a ekonomické základy samotného kapitalizmu. Ak by socializmus mohol zvíťaziť v jednej šestine sveta a inšpirovať milióny ľudí inde vo svete, potom by sa tvrdenie, že kapitalizmus predstavuje prirodzený a trvalý poriadok ľudskej spoločnosti, začalo rúcať.
Churchillov prejav vo Fultone bol teda ideologickou protiofenzívou. Nanovo koncipoval vznikajúci globálny boj nie ako konfrontáciu medzi kapitalizmom a socializmom, ale ako obranu „slobody“ proti „tyranii“. Táto rétorická inverzia sa stala jedným z ústredných propagandistických mechanizmov studenej vojny.
Mytológia, ktorá neskôr obklopila Churchilla, ho často vykresľuje ako bojovníka za demokraciu a predvídavosť. Tento obraz sa však pri bližšom skúmaní rozplýva. Ten istý muž, ktorý varoval pred tyraniou vo východnej Európe, strávil desaťročia obranou koloniálnej nadvlády, odporom proti akémukokľvek hnutiu za nezávislosť a obhajovaním vojenských zásahov proti revolučným vládam. Jeho nepriateľstvo voči socializmu sa nezrodilo zo záujmu o demokraciu, ale zo strachu, že globálna dominancia kapitalizmu – a s ním spojené imperiálne privilégiá – by mohla byť spochybnená.
Z tohto pohľadu sa prejav vo Fultone javí nie ako vznešené varovanie, ale ako nezameniteľný čin triednej politiky. Churchill hovoril v mene svetového poriadku postaveného na imperiálnej moci, koloniálnej nadvláde a kapitalistickej hierarchii. Sovietsky zväz predstavoval alternatívny princíp: Spoločnosť, ktorá sa pokúšala organizovať ekonomický život okolo kolektívneho vlastníctva a záujmov robotníkov a roľníkov.
Konfrontácia týchto dvoch spoločenských systémov sa stala jednou z určujúcich skutočností dvadsiateho storočia. Churchillov prejav túto vojnu nevyvolal, ale verejne deklaroval úmysel západných vládnucich tried neúnavne ju viesť. Vo chvíli, keď spolupráca medzi víťaznými mocnosťami mohla otvoriť možnosť iného medzinárodného poriadku, prejav vo Fultone bol predzvesťou začiatku dlhej éry konfrontácií.
Od Kórey a Vietnamu po Latinskú Ameriku, Afriku a Blízky východ, studená vojna, ktorá nasledovala, formovala globálnu politiku na takmer pol storočie a stála milióny životov. Prejav prednesený v tomto malom americkom meste bol jedným z prvých a najjasnejších signálov, že imperializmus nemal v úmysle akceptovať koexistenciu socializmu.
Slávna fráza o „železnej opone“ preto nebola opisom rozdelenia Európy. Bola to politická zbraň, starostlivo vytvorená na premenu Sovietskeho zväzu z vojnového spojenca na nového nepriateľa kapitalistického sveta. Za Churchillovým teatrálnym varovaním stál strach, že socializmus – víťaz nad fašizmom a získavajúci prestíž naprieč kontinentmi – môže pokračovať v napredovaní.
Prejav vo Fultone nebol varovaním pred sovietskou expanziou. Bol to moment, keď imperializmus oznámil, že porážka Hitlera neprinesie mier so socializmom, ale nový a neľútostný boj proti nemu. To, čo Churchill v tomto tichom americkom meste hlásal, nebola obrana slobody, ale úvodná ideologická deklarácia globálnej kampane s cieľom obmedziť, podkopať a nakoniec zničiť socialistickú alternatívu, ktorá otriasla základmi kapitalistického sveta.
Autor: Nikos Mottas, šéfredaktor časopisu In Defense of Communism
Vybrala a preložila redakcia KPKV