Žiaden politik nás nespasí a už vôbec nie v tomto systéme

Přidáno v sobotu 19. 12. 2009


Slovenský Socialistický zväz mladých

      Keď som tento rok kandidoval na poslanca do zastupiteľstva VÚC a snažil som sa vytvoriť nejaký program, ktorým by som chcel niečo zmeniť, už pri prvých myšlienkach sa jasne ukázalo, že v rámci tohto systému sa to nedá dosiahnuť. Zo zákonov kapitalizmu ľudia prichádzajú o prácu a dostávajú sa do ťažkej životnej situácie. Jediné čo by som mohol spraviť v rámci systému je pozvať buržoáziu a odpustiť im dane, aby pracujúci mali aspoň na slanú vodu. (zatiaľ čo pozvaní zamestnávatelia sa budú cítiť ako v raji). Teda úplne neoliberálny ťah a lá Sulík.

      Komunisti a robotníci

      Tu sa jasne ukazuje, že bez aktívneho odporu a organizácie sa nemôže nič zmeniť. Preto by mal komunista odhaľovať tieto zákony kapitalizmu pred pracujúcimi, vyzývať ich k organizovaniu, odporu a kladeniu požiadaviek. Nie k neustálemu ustupovaniu pred požiadavkami mocných. Toto je úplný základ komunistickej politiky. Bohužiaľ chyby sa dejú na všetkých stranách. Niektorí pracujúci si pod vplyvom médií, alebo pod vplyvom „amerického sna“ myslia, že ak nastúpi vláda pravice (ktorá dokázala ožobračiť aj invalidných baníkov), budú sa mať lepšie, alebo veria, že aj oni začnú podnikať a napokon budú mať jachtu v stredomorí. Značná časť robotníctva, aj tá, ktorá sa má najhoršie, sa teda zastáva vlastných utlačovateľov a verí, že sa bude mať lepšie. Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí sa vydávajú za komunistov, mysliac si, že im na to stačí členstvo v strane a tvrdenie „za komunistov bolo lepšie“. Niektorí z nich sami vlastnia veľké firmy a niekedy sa k zamestnancom správajú horšie ako kapitalisti. Podaktorí si doslova kupujú miesta na kandidátkach. Takže ak je strana Komunistická len svojim názvom, nemá zásadnú disciplínu a stanovy, ktoré bránia karierizmu, je možné že v parlamente sa za takúto stranu objaví človek, ktorý by sa jej mal vlastne báť.
      Skutočný komunista (ktorý ani nemusí byť členom žiadnej strany) nikdy nezostáva len pri slovách, ale aktivizuje ostatných pracujúcich, organizuje vzájomné diskusie a priame antikapitalistické akcie, dáva pracujúcim návody a rady ako bojovať za svoje záujmy. Prevádzkuje pro-robotnícke médiá, v ktorých dostávajú priestor pracujúci, na rozdiel od skorumpovaných pro-buržoáznych médií, ktoré patria veľkokapitalistom. Vedie boj ako ekonomický tak aj politický. Pokiaľ však nie je aktivita zdola, zhora sa len ťažko dá niečo zmeniť.

      Čo robiť v zastupiteľstve?

      Je samozrejmosťou, že ak by poslanec (je jedno či mestského alebo národného) parlamentu začal presadzovať egoistické záujmy pracujúcich (rovnako ako buržoázni politici presadzujú egoistické záujmy buržoázie), dostane sa do rozporu so zákonom. Zastupiteľstvo je pre komunistu teda len akási „hlasná tribúna“, kde môže odhaľovať zákonitosti kapitalizmu. Ďalej svojím členstvom v parlamente zaberá miesto buržoáznym politikom (pretože či sa nám to páči alebo nie, práve z týchto zastupiteľstiev vychádzajú zákony a nariadenia) a tiež môže hlasovať napr. proti predaju verejných pozemkov do súkromných rúk. Alebo namiesto pravicových návrhov šetrenia na pracujúcich môže podávať návrhy šetrenia na bankách a veľkokapitalistoch. Tí prostredníctvom svojich médií začnú protestovať a jasne odhalia svoje záujmy. Počas štrajku alebo okupácie zvyknú „zástupcovia ľudu“ poslať proti robotníkom políciu. Komunista v zastupiteľstve by mal byť práve ten, kto sa ich zastane a bude - práve naopak – požadovať odovzdanie fabriky do rúk pracujúcich. Bohaté poslanecké odmeny a platy musia byť odovzdávané späť do robotníckeho hnutia. Komunistický politik nemôže byť niekto, kto robí činnosť za pracujúcich. Práve naopak – má im uvoľňovať reťaze a dať priestor k realizácii ich záujmov.

Stanislav Pirošík
převzato ze stránek www.szm.hng.sk