Titova zrada (3/3)

Přidáno ve středu 20. 5. 2009


Josip Broz Tito

      Deštrukcia strany

      V čase po oslobodení Juhoslávie titovskí teoretici usilovne rozvíjali novú koncepciu komunistickej strany. Táto „teória" hovorila, že komunistická strana by mala byť skrytá pred ľuďmi, že by sa mala rozplynúť do širšej ľudovej organizácie, Ľudového frontu, ktorý sa má stať hlavnou organizáciou juhoslovanského národa. Má komunistická strana otvorene predložiť svoj program ľuďom a otvorene pracovať, aby získala ich podporu? Nie, odpovedá Tito, pre komunistický program neexistuje iná alternatíva ako Ľudový front.
      „Má komunistická strana program odlišný od programu Ľudového frontu? Nie, nemá. Program Ľudového frontu je programom strany." (Titova správa na II.zjazde Ľudového frontu Juhoslávie, 27. september 1947)
      Je komunistická strana predvojom robotníckej triedy, najvyššou formou triednej organizácie proletariátu? Nie, znovu odpovedá Tito: „Odkedy Ľudový front, ako jediný, reprezentuje nie iba politickú jednotu našich ľudí, ale taktiež priateľstvo a jednotu v národnom zmysle, nemôže byť nahradený akoukoľvek stranou. Teda Ľudový front sa stáva stálou politickou ľudovou organizáciou. (Tito, ibidem)
      Prvý bod v štátúte Ľudového frontu Juhoslávie (Hlavné organizačné princípy Ľudového frontu Juhoslávie) hovorí, že: „Ľudový front Juhoslávie je hlavnou politickou silou." (zdôraznené autorom)
      Čo vlastne je Ľudový front? V oslobodzovacej vojne hral veľkú a pokrokovú úlohu a v tejto činnosti by mohol pokračovať aj po oslobodení. Vznikol ako iniciatíva komunistickej strany, ako odpoveď na nemecký útok voči Juhoslávii, a bol sformovaný z rôznych skupín (vrátane množstva starých politických strán) ako aj jednotlivcov. Zahrnoval predstaviteľov Chorvátskej republikánskej roľníckej strany, Republikánskej strany Srbska, Demokratickej strany a Nezávislej demokratickej strany, Národnej roľníckej strany Srbska a Agrárneho zväzu, ako aj reprezentantov odborov a mládežníckych a ženských masových organizácií atď.
      Ľudový front teda obsahoval buržoázne a maloburžoázne strany, kulakov, obchodníkov a výrobcov, ako aj robotníkov, roľníkov a intelektuálov. Vo svojej správe na ustanovujúcej konferencii Komunistického informačného byra v auguste 1947 Djilas hovorí: „Pri vstupe do Ľudového frontu neexistujú žiadne ideologické, religiózne ani iné prekážky."
      Ak si predstavíme masovú ľudovú organizáciu vedenú robotníckou triedou a komunistickou stranou, nasmerovanú proti domácej a zahraničnej reakcii, mohol Ľudový front hrať dôležitú úlohu pri konsolidácii ľudovodemokratického režimu. Ale miesto toho bol titoistami postavený tak, aby pohltil a eventuálne nahradil samotnú komunistickú stranu.
      Aký bol výsledok? Komunistická strana bola skrytá, utajená pred ľuďmi. V režime, ktorý by mal byť komunistickou stranou vedený, mala táto pololegálny štatút. Ak by ste v roku 1946 alebo 1947 šli do Belehradu, nenašli by ste žiaden otvorený úrad komunistickej strany. Členstvo v strane bolo pred robotníkmi zatajované. Dokonca aj stranícky denník Borba sa nezaoberal žiadnymi správami a informáciami o živote a aktivite strany. Od oslobodenia do júla 1948 neuverejnila Borba žiadne jej rozhodnutie.
      Zoberme si typický príklad takejto politiky. V obrovskom závode Železenik blízko Belehradu, kde bolo zamestnaných okolo 4,000 robotníkov, bolo 160 z nich členov strany. Stranícke schôdze sa konali tajne. Nikto z ostatných robotníkov nevedel, kde sa konajú, čo sa na nich preberalo a aké rozhodnutia sa prijali. Nikto nevedel, kto vlastne sú tí členovia strany.
      Preto pre väčšinu juhoslovanských robotníkov sa komunistická strana javila ako typ tajnej konšpiratívnej spoločnosti, ktorá vládla nad ich životmi bez toho, aby sa na verejnosti ukázala. Jednotliví „komunisti" zaberajúci miesta v štáte manévrovali štátne rozhodnutia na druhu stranu robotníkov. Zvyčajné útoky nepriateľov komunizmu, obviňujúce strany z „tajného sprisahania", sa v Juhoslávii stali skutočnosťou. A tak namiesto toho, aby strana konala otvorene ako predvoj, snažiac sa pozdvihnúť politickú úroveň robotníckej triedy, bola redukovaná na najzaostalejšiu úroveň, splynula s Ľudovým frontom, kde sa stratila.
      Samozrejme, v čase ilegality medzi dvoma svetovými vojnami nemohla juhoslovanská komunistická strana poriadať schôdze otvorene; ale napriek všetkým ťažkostiam jej línia a politika bola predostieraná ľudu prostredníctvom ilegálnych letákov a publikácií. Ale teraz, v čase, keď by mohla pracovať úplne legálne, bola zatajená, rozpustená, jej program a politika skryté, jej vedúca úloha zanechaná. Namiesto toho, aby sa hrdo objavila pred ľudmi a hrdo a verejne vyhlasovala svoje snahy, na príkaz titovskej kliky strácalo členstvo svoju identitu.
      Ale porušovanie základných princípov marxizmu-leninizmu titoistami nebolo iba vo vedúcej úlohe strany. To isté sa dialo s „teóriou" a praxou vnútornej organizácie strany.
      Tito, Kardelj, Djilas a predovšetkým, v tomto smere, Ranković skutočne, ako úzka vládnuca skupina, diktovali stranícku politiku zhora. Praktizovali „vojenskú metódu" vedenia strany obhajovanú Trockým. Nebola to náhoda, že Trockého „pravicová" koncepcia zostavenia strany zo všetkých ľudí s rozličnými názormi bola skombinovaná s Trockého „ľavicovou" koncepciou „príkazov zhora". Ako zvyčajne tieto „pravicové" a „ľavicové" úchylky viedli k tomu istému výsledku deštrukcie revolučného charakteru komunistickej strany. Stranícke voľby boli na každej úrovni zastavené. Do vedenia boli ľudia kooptovaní. Vnútorná diskusia bola obmedzovaná a diskutéri zastrašovaní, kritika a sebakritika potlačené. A Ranković zneužil svoju pozíciu ministra vnútra a hlavy tajnej polície (UDBA) na neľutostné disciplinárne opatrenia proti tým členom strany, ktorí sa odvážili diskutovať a kritizovať diktát vládnej kliky.
      Iba štúdium organizačných metód KSSZ, tak ako učili Lenin a Stalin a praktizovala KSSZ, môže naplno zobraziť rozsah porušenia marxizmu-leninizmu rankovićovho režimu v juhoslovanskej strane.
      Nebolo treba ospravedlňovať ilegálnu činnosť juhoslovanskej strany medzi vojnami a počas oslobodzovacích bojov. Boľševici učili, ako prejsť od ilegality a vojny do pozície legality.
      V roku 1923 po období vojnového komunizmu v Sovietskom zväze vysvetlil Stalin nové úlohy strany: „Za prvé akokoľvek a neúnavne bojovať proti prežitkom a zvykom vojnového obdobia v našej strane, bojovať proti nesprávnemu pohľadu, že naša strana je akýsi druh systému oddelení a nie bojová organizácia proletariátu, ktorá myslí aktívne, je sebestačná, žije plnohodnotným životom, ničí všetko staré a vytvára nové."
      „Za druhé, je potrebné zvýšiť aktivitu straníckych más podnietením diskusií o všetkých možných otázkach, ktoré ich zaujímajú, keďže neexistuje dôvod, prečo by tieto otázky nemali byť otvorene diskutované. Pre to je nutné zabezpečiť príležitosti na slobodnú kritiku každého bodu vytýčeného straníckymi orgánmi. Iba takto môže byť disciplína pretransformovaná na skutočné vedomie, skutočne pevnú disciplínu, iba tak môže byť politická, ekonomická a kultúrna skúsenosť straníckych más pozdvihnutá."
      „Za tretie, je potrebné voliť všetky stranícke orgány a všetkých jej predstaviteľov. Musí byť ukončená prax ignorovania vôle väčsiny organizácií pri nominovaní súdruhov na zodpovedné stranícke posty. Tu musí byť prísne dodržiavaný volebný princíp." („O úlohách strany", 2.december 1923, Zobrané spisy č.5, str.362-363) V. I. Lenin a J. V. Stalin
      Lenin a Stalin vždy učili, že vnútri strany nemôže existovať demokratický centralizmus bez kritiky (zdola hore ako aj zhora dole) a sebakritiky: „Ale kontrola zhora nezahrňuje ani zďaleka celú oblasť kontroly. Stále tu existuje ďalší typ, kontrola zdola, kde masy, podriadení, kontrolujú lídrov, poukazujú na ich chyby a ukazujú im cestu ich nápravy. Tento typ kontroly je jeden z najúčinnejších spôsobov testovania ľudí."
      „Prostí vojaci strany overujú svojich vodcov na schôdzach aktívnych straníckych pracovníkov, na konferenciách a zjazdoch, načúvaním ich správ, kritizovaním ich nedostatkov a konečne voľbou jednotlivých súdruhov do vedúcich orgánov. Presné vykonávanie demokratického centralizmu v strane tak, ako je požadované štatútom strany, bezpodmienečné podrobenie sa straníckych orgánov voľbám, právo uprednostňovania a odstraňovania kandidátov, tajné hlasovanie, sloboda kritiky a sebakritiky, všetky tieto opatrenia musia byť uvedené do života, za účelom uľahčenia kontroly lídrov strany prostými členmi." (Stalin, O praktickej práci, Malá stalinská knižnica č.6, str.15.)
      V učení marxizmu-leninizmu bolo vždy zdôrazňované, že nie je možné kráčať k socializmu plynulo a ľahko, a že stranícki členovia, vrátane vodcov, sa pri tomto postupe môžu dopustiť množstva chýb. Sebakritika nie je iba sprievodný fenomén. Je to základ života a teoretického pokroku strany; je to metóda trénovania robotníckych kádrov v duchu marxizmu. Strana alebo jej člen môže byť posudzovaný podľa svojho postoja k vlastným chybám. Odmieta kritiku, berie ju ako osobnú urážku, prekážku vo svojom postupe? Alebo ju víta, učí sa z nej, podrobuje vlastnú prácu sebakritike, odhaľuje vlastné chyby, hľadá dôvody a snaží sa ich napraviť?
      Ale predstavitelia Komunistickej strany Juhoslávie boli maximálne arogantní. Nie že iba odmietli odhaliť svoje chyby, poučiť sa z nich a napraviť ich, odmietli vôbec pripustiť možnosť, že mohli chyby urobiť.
      Všetky listy zaslané KSSZ a ostatnými komunistickými stranami v prvej polovici roku 1948 pred svojim členstvom zatajili a odmietli bez predchádzajúcej straníckej diskusie. Bolo by možné považovať ich stále za úprimných, aj keď robiacich chyby, ak by, po hlbokej straníckej diskusii, kritiku odmietli a naďalej sa držali svojej politiky. Ale čo urobili? Je možné považovať za úprimné a poctivé vedenie strany, ktoré, po prijatí kritiky zo strany tak skúsenej a s toľkými úspechmi ako KSSZ, ju odmietne bez akejkoľvek diskusie zhora-dole?
      A keď bola rezolúcia Komunistického informačného byra verejne publikovaná a juhoslovanskí komunistickí vodcovia ju tak už nemohli ďalej schovávať pred svojimi členmi, čo urobili? Zaslali dlhú desaťtisícslovnú arogantnú odpoveď nepripúšťajúc si akúkoľvek chybu predtým, ako mohli členovia strany aspoň trochu o rezolúcii diskutovať. Zaslali desaťtisícslovnú odpoveď bez jediného slova sebakritiky. Dvaja vedúci revolucionári Žujović a Hebrang, členovia Ústredného výboru, už boli uväznení za odvahu kritizovať vedúcich titoistov.
      V čase, keď bola uverejnená rezolúcia Informačného byra (koniec júna 1948) bol na tretí júlový týždeň pripravený V. zjazd Komunistickej strany Juhoslávie. Každé poctivé stranícke vedenie by zjazd odložilo na neskôr.
      Bez náznaku akéhokoľvek demokratizmu pokúsila sa odpoveď titoistov Informačnému byru prekrútiť celý charakter prevedenej kritiky. Titovská tlač okamžite spustila široký otvorený útok na rezolúciu. Unáhlene boli zvolávané schôdze, na ktorých všetci tí, čo kritizovali titovské vedenie boli odstavení a následne mnohí z nich zo strany vylúčení a uväznení. Zvlášť vyberané delagácie boli urýchlene posielané na zjazd, ktorý namiesto toho, aby bol plný kritiky, sebakritiky a pokračujúcich diskusií, bol premenený na sériu horkých „slávnostných rečí" titovských vodcov proti Informačnému byru. V. zjazd nemal nič spoločné s komunizmom.

      Buržoázny nacionalizmus

      Národno-oslobodzovací boj juhoslovanských národov si právom získal obdiv pokrokových ľudí na celom svete. Ale po ukončení vojny a oslobodení Juhoslávie začali vodcovia Komunistickej strany Juhoslávie v klike okolo Tita maľovať obrázok juhoslovanského boja, ako kvalitatívne odlišného od hnutia ostatných národov, ako napríklad francúzskeho či bulharského. Začali rozširovať mýtus, že, narozdiel od iných národov, Juhoslávia bola oslobodená výhradne vlastnými silami. A začali predpovedať perspektívu rozvoja Juhoslávie oddelene a „nezávisle" od ostatných ľudových demokracií a Sovietskeho zväzu.
      V povojnových rokoch 1945 až polovica 1948 vedúci titoisti vo svojich otvorených vyhláseniach velebili Sovietsky zväz a jeho komunistickú stranu; ale už vtedy tajne, vo vlastných kruhoch, na neho útočili a hanobili ho; uverejňovaním prekrúteného obrazu juhoslovanského oslobodzovacieho hnutia sa pokúšali zmenšiť úlohu ZSSR a oslabiť vďačnosť a obdiv k sovietskemu ľudu a KSSZ.
      Čo mohlo byť viac prekrútené ako obraz oslobodenia Juhoslávie spod fašistickej okupácie a obraz budovania socializmu mimo a „nezávisle" od ZSSR?
      Mohlo by juhoslovanské národno-oslobodzovacie hnutie nabrať na takej forme, ako nabralo, ak by hlavné nacistické sily neboli upútané a neskôr potlačené a porazené Červenou armádou?
      Mohli by juhoslovanské partizánske jednotky, ktoré získavali také úspechy v horách a lesoch, vôbec niekedy vytlačiť nacistov z hlavných miest bez Červenej armády? Boli by Belehrad a ostatné veľke juhoslovanské mestá oslobodené bez Červenej armády?
      Sovietske jednotky a druhý a tretí ukrajinský front prekročili v druhej polovici roku 1944 rieku Drava a Tisza, oslobodili Srbsko a Vojvodinu a 20.októbra 1944 bojujúc po boku prvého a dvanásteho zboru Juhoslovanskej ľudovej oslobodzovacej armády Belehrad, hlavné mesto Juhoslávie.
      Generál Arso Jovanović poznal a odhalil rozhodujúcu úlohu Červenej armády pri oslobodzovaní Juhoslávie. Ale práve pre toto vedomie a zvlášť pre úprimné a otvorené odhalenie tohto historického faktu musel byť zavraždený titovskou klikou.
      Oslobodenie Belehradu bolo smrtonosným víchrom pre nacistické sily v Juhoslávii a ich domácich spojencov. Zaistených bolo vyše 150,000 nemeckých vojakov a obrovské množstvo zariadenia. Sovietska armáda pomáhala pri reorganizácii partizánskych jednotiek do modernej a regulárnej armády. Poskytovala moderné zariadenia - delá, tanky a lietadlá. Na žiadosť Juhoslovanov pomáhali sovietski vojenskí experti pri výcviku zreorganizovaných jednotiek.
      Červená armáda prenechala juhoslovanskej armáde všetku techniku zaistenú v Belehrade. Viac ako desať pechotných divízií bolo vyzbrojených z dunajskej zásobovacej línie. Keď v januári 1945 Nemci prelomili sremský front a znovu ohrozili Belehrad maršál Tolbuchin odčlenil obrovské sily z maďarského frontu neďaleko Balatonu a rozbil nacistickú ofenzívu.
      Mohla by Juhoslávia alebo ktorákoľvek iná krajina vo východnej Európe ustanoviť ľudovú demokraciu a nabrať kurz k socializmu bez pomoci, priateľstva a ochrany ZSSR, ktorý ich sám ochránil od „oslobodenia" v anglo-americkom štýle a ozbrojenou imperialistickou intervenciou, o akej sníval Churchill?
      Nebol to Sovietsky zväz, ktorý bez omeškania a napriek zdevastovanému vlastnému územiu, zaslal Juhoslávii potraviny a ekonomickú pomoc každého druhu v najkritickejšom období rokov 1944-45, keď sa Západ stále pokúšal od nej vydierať za potraviny pre hladujúce obyvateľstvo rôzne politické ústupky?
      Ako to mohlo byť myslené, hoci aj na chvíľu, že pred hrozbou pažravého zotročenia západným imperializmom mohla Juhoslávia ochrániť svoju nezávislosť iba v spojenectve a priateľstve so Sovietskym zväzom a ľudovými demokraciami?
      A skutočne, nemohol byť skutočný komunista iba hrdý a plne uznávať rozhodujúcu úlohu Sovietskeho zväzu na oslobodení Juhoslávie a pri jej pokroku k socializmu?
      Pravdou je, že titovská klika šla po buržoáznonacionalistickej a nie marxistickej a proletársko-internacionalistickej ceste. Hoci najprv tajne, pokúšala sa odstaviť priateľstvo a spojenectvo juhoslovanského ľudu so Sovietskym zväzom a ľudovými demokraciami. Rezolúcia Komunistického informačného byra nebola uverejnená pred tým, ako sa titoisti začali otvorene ukazovať ako nacionalisti miešajúci mútne vody starej šovinistickej nenávisti „veľkých Srbov" voči maďarskému, rumunskému, gréckemu a albánskemu národu a postupne sa obracajúci na priamy otvorený útok voči ZSSR a KSSZ. Otvorená premena titovských vodcov k nacionalizmu odrážala ich úsilie obnoviť kapitalizmus v Juhoslávii; otvorili pred juhoslovanským ľudom dvere osudnej ceste smerujúcej k návratu starého poriadku, stania sa polokolóniou na orbite západného imperializmu.
      „Čo je úchylka smerujúca k nacionalizmu? (...) Je to úprava internacionalistickej politiky robotníckej triedy na nacionalistickú politiku buržoázie. Odráža pokusy „našej vlastnej" buržoázie podkopať sovietsky systém a obnoviť kapitalizmus." (Stalin, Správa k XVII. zjazdu KSSZ, január 1934, znovuvydané v Otázkach leninizmu)
      V nastávajúcich rokoch sa táto rezolúcia stane jednou z najrozhodujúcejších dokumentov v histórii medzinárodného robotníckeho hnutia. Nezobrazuje jasne iba chyby Tita, Kardelja, Djilasa, Rankovića a ostatných juhoslovanských straníckych vodcov, ale umožňuje ďalším komunistickým stranám, ktoré boli ovplyvnené titovskou doktrínou napraviť svoje chyby. Zároveň vzniesla pred všetkými stranami hlboké teoretické princípy, ktoré vyburcovali hlboké diskusie a umožnila im pokračovať v ich boji s väčšín porozumením a jasnejšou perspektívou. Sovietskym súdruhom, ktorí prevzali iniciatívu by sme mali vyjadriť našu najhlbšiu vďaku.
      Diskusia o rezolúcii Komunistického informačného byra, ktorá prebehla vo všetkých komunistických stranách, získala úplnu podporu komunistov celého sveta. Neobjavila sa ani známka trhliny v radoch strán. Všetci, čo sa zúčastňovali diskusie, prišli k bližšiemu pochopeniu správnosti vytýčených princípov.

SPARTAKUS - marxistický klub: Juhoslávia od Tita k vojne,
http://www.e-knihy.komunisti.sk/Klub_ML_Spartakus_Juhoslavia_od_Tita_k_vojne.doc

Vdova po Titovi konečně dosáhne na jeho miliardy

      vpl, Právo; novinky.cz, 19. 5. 2009

      Vdova po někdejším jugoslávském prezidentu Josipu Brozi Titovi si bude konečně moci vybrat dvě miliardy dolarů (39 mld. korun) deponované ve švýcarských bankách. Podle webu rakouského deníku Der Standard se Jovanka (84) po desetiletích domácího vězení dočká pasu, a tím i přístupu do dědictví po manželovi.

      Zdroje v Bělehradu potvrdily, že rozhodnutí o povolení vycestovat jí sdělil srbský ministr vnitra Ivica Dačić. Ten popírá, že s ní jednal o penězích. „Hovořili jsme výlučně o osobních dokumentech a podobných otázkách," upřesnil.
      Titovy peníze pocházejí z období mezi dvěma válkami, kdy údajně vlastnil třicetiprocentní podíl ve vídeňském hotelu Imperial. Dohodu o financích ve Švýcarsku chtěl se vdovou uzavřít i bývalý jugoslávský prezident Slobodan Milošević.
      Po Titově smrti v květnu 1980 vdovu převezli z prezidentské rezidence do jedné státní vily, kde žila prakticky v domácím vězení, jehož důvody jí nikdy nevysvětlili. Zůstávala odkázána na sociální dávky.
      Tito několik let před smrtí od manželky odešel, říkalo se, že se příliš vměšuje do politických záležitostí. Na veřejnosti se objevila vždy 4. května, když navštívila Titův hrob. Prezidentskou rezidenci, do níž se nastěhoval v 90. letech Milošević, zničily nálety NATO.

      - - -
      I když zprávy buržoazních sdělovacích prostředků musíme brát s rezervou, naskýtá se otázka, kde by vzal a proč by shromažďoval POCTIVÝ KOMUNISTICKÝ POLITIK tolik peněz. Zpráva o mnohamiliardovém Titově majetku tak opět odkrývá skutečný charakter tohoto předního oportunisty a revizionisty...