Titova zrada (2/3)

Přidáno v pondělí 18. 5. 2009


Josip Broz Tito

      Titoizmus, nástroj kapitalizmu a imperializmu

      James Klugmann
      (prevzaté z jeho knihy Od Trockého k Titovi /1951/)

      Otázka titoizmu - úlohy Tita a titoistov - nie je otázkou pre špecialistov na problémy Balkánu a východnej Európy. Je to otázka, ktorej sa nikto, kto chce socializmus, a nikto, kto má záujem na zachovaní mieru, nemôže vyhnúť.
      Nie je to prvý krát v histórii, keď sa v robotníckom hnutí objavili zradcovia. Kapitalizmus stále udržiava silu korupcie. Každou metódou od nezákonného nátlaku po úplatkárstvo, od hrozieb po sladké reči hľadajú kapitalisti možnosť získať vplyv v rámci robotníckeho a pokrokového hnutia.
      Zrada Tita a jeho spojencov bola šokom pre pokrokových ľudí celého sveta. Bola šokom čiastočne preto, že bola dlho a dôkladne utajovaná, a zároveň preto, že boli schopní schovať sa za obrovskú prestíž, ktorú masy juhoslovanského národa získali počas dlhých rokov hrdinského boja proti reakcii a diktatúre doma a proti zahraničného imperializmu a fašizmu.
      Štúdium faktov jednoznačne ukáže, že titoisti sa dnes stali nástrojom veľkokapitalistov a inštrumentom vojny.

      V júni 1948 sa reprezentanti ôsmich komunistických strán stretli v Rumunsku na konferencii nazvanej Komunistické informačné byro. Stretli sa tu, aby prediskutovali situáciu v Komunistickej strane Juhoslávie. Na konferencii sa zúčastnilo dvadsať svetových vedúcich komunistov.
      Zo samotnej Juhoslovanskej komunistickej strany, dovtedy deviateho člena Komunistického informačného byra, napriek pozvánke, neprišiel žiaden reprezentant, iba britké a kruté odmietnutie.
      Po predĺženej diskusii bola prijatá rezolúcia Ohľadom situácie v Komunistickej strane Juhoslávie, zverejnená prostredníctvom tlače a rádia. Obsahovala sériu hlbokých kritík politiky vedenia juhoslovanských komunistov a najmä štyroch predstaviteľov, ktorý doslova stranu ovládali - Tita, Kardelja, Djilasa a Rankovića.

      Hlavná kritika

      Rezolúcia vyhlasovala, že v nedávnom období vedenie Komunistickej strany Juhoslávie: „zaujímalo nesprávnu líniu k hlavným otázkam domácej a zahraničnej politiky, líniu, ktorá znamená odchýlku od marxizmu-leninizmu.“
      Schválila akcie KSSZ, ktorá prevzala iniciatívu pri odhaľovaní nesprávnej politiky.
      Zdôraznila, že vo väčšine prípadov juhoslovanskí komunistickí predstavitelia uplatňovali nepriateľskú politiku voči Sovietskemu zväzu a KSSZ. Odhalila, že, napríklad, boli rozširované ohovárania o sovietskych vojenských expertoch, ktorí navštívili Juhosláviu na pozvanie juhoslovanských vodcov, že bol zavedený „špeciálny režim“ pre sovietskych civilných expertov v Juhoslávii, sledovaných juhoslovanskou tajnou políciou, že reprezentanti Informačného byra v Juhoslávii, ako Judin, redaktor žurnálu Za trvajúci mier, za ľudovú demokraciu, boli tiež tajnou políciou monitorovaní, a že podobne sa zaobchádzalo s ostatnými sovietskymi reprezentantmi. Vyhlásenia juhoslovanskej strany a vlády o ZSSR a KSSZ ostávali na povrchu priateľské a vyjadrovali sa v termínoch vďačnosti a obdivu. Ale súčasne vnútri Ústredného výboru Juhoslovanskej komunistickej strany bola rozširovaná antisovietska propaganda: v rámci debát o „degenerácii“ Sovietskeho zväzu a KSSZ boli tieto ohovárania vedené starým jazykom kontrarevolučného trockizmu.

      Rezolúcia podčiarkla tri spôsoby, ktorými Tito, Kardelj, Djilas, Ranković a ďalší juhoslovanskí vedúci odmietali skúsenosti medzinárodného robotníckeho hnutia a najmä skúsenosti z budovania socializmu v ZSSR, a odvracali sa od teórie a praxe marxizmu-leninizmu.
      1. Do popredia dávali teóriu plynulého a mierového prechodu k socializmu v štýle a tradícii menševikov a Ramsaya Macdonalda. „Odmietajú, že množstvo kapitalistických elementov v krajine narastá, a že na dedine sa následne vyostruje triedny boj.“
      2. Odmietali akúkoľvek triednu diferenciáciu roľníctva. Ak by ich pomoc budovaniu socializmu bola úprimna, museli by takisto v teórii ako aj v praxi zaujímať rozdielny postoj voči rôznym kategóriam roľníctva.
      „Juhoslovanskí vodcovia uplatňujú chybnú politiku na vidieku tým, že ignorujú triednu diferenciáciu vidieku a tým, že sa na jednotlivých roľníkov pozerajú ako na ucelenú entitu. To je v protiklade k dobre známym leninským tézam, že malý a súkromný roľník, neustále, dennodenne, spontánne a v masovom merítku, plodí kapitalizmus a buržoáziu.“
      3. Odmietali ako v teórii tak aj v praxi učenie Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina a to, čo bolo celou históriou robotníckeho hnutia potvrdené, že jedine robotnícka trieda je neustále revolučnou triedou a že iba pod jej vedením môže byť uskutočený prechod k socializmu.
      „Ohľadom vedúcej úlohy robotníckej triedy vodcovia juhoslovanskej komunistickej strany tvrdením, že roľníctvo je „najstabilnejším základom Juhoslovanského štátu“ opúšťajú cestu marxizmu-leninizmu a prechádzajú na cestu ľudovej kulackej strany.“

      Rezolúcia potom prešla ku kritike koncepcie úlohy a organizácie samotnej Komunistickej strany Juhoslávie. „V Juhoslávii... je za hlavnú vedúcu silu v krajine považovaný Ľudový front a nie komunistická strana. Juhoslovanskí vodcovia zmenšujú úlohu komunistickej strany a tým ju rozpúšťajú v nestraníckom Ľudovom fronte.“
      Vo vnútri strany, čo rezolúcia nazývala „tureckým režimom“, systém vojenského despotizmu uplatňovaného malou mocenskou skupinou zhora nahradil marxisticko-leninské princípy demokratického centralizmu. Systém vydávania príkazov zhora, ktoré museli by bez otázok a diskusie prijímané, nahradil kritiku a sebakritiku.
      „Neexistuje vnútrostranícka demokracia, voľby ani kritika a sebakritika.“
      Namiesto toho, aby sa juhoslovanskí vodcovia zaoberali kritikou KSSZ a ostatných komunistických strán, zamedzili svojim členom prístup k nej, vzali ju ako urážku a hrubo ju odmietli bez akejkoľvek diskusie: „Namiesto úprimného prijatia tejto kritiky a uplatnenia boľševickej cesty nápravy chýb, vodcovia Komunistickej strany Juhoslávie, trpiac nekonečnými ambíciami, aroganciou a namyslenosťou ju prijali ako výzvu na vojnu a nepriateľstvo.“
      Táto rezolúcia jasne naznačuje, že Komunistická strana Juhoslávie nebola vylúčená z Komunistického informačného byra z dôvodu chýb a nesprávnej politiky. Každý človek, vetva komunistickej strany, dokonca aj Ústredný výbor môže urobiť chyby. Nebola vylúčená ani z dôvodu neprijatia kritiky. Vždy to vyžaduje čas, určité obdobie vášnivých diskusií, aby stranícka organizácia a členovia pochopili a napravili chybnú politiku.
      Ale odmietnutie diskutovať o kritike, vykonanej najskúsenejšými komunistami vo svete a hlavne Ústredným výborom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, jej schovanie pred vlastným členstvom, odmietnutie prísť a stretnúť sa s predstaviteľmi ostatných ôsmich komunistických strán nemohlo smerovať k ničomu inému, ako postaveniu sa mimo rodinu komunistických strán: „Vodcovia Komunistickej strany Juhoslávie sa sami vyčlenili do úlohy opozície ku komunistickým stranám združeným v Informačnom byre, vydali sa cestou smerujúcou preč od jednotného socialistického frontu proti imperializmu, vydali sa na cestu zrady medzinárodnej solidarity pracujúcich a zaujali pozíciu nacionalizmu... Ústredný výbor Komunistickej strany Juhoslávie sa sám postavil mimo rodinu spriatelených komunistických strán, mimo jednotného komunistického frontu a následne mimo rady Informačného byra.“
      Rezolúcia sa končila prísnym upozornením. Nacionálne elementy, donedávna zamaskované, zaujali v prvej polovici roku 1948 vedúce pozície v juhoslovanskej strane. Táto prerušila medzinárodné tradície a vydala sa na cestu buržoázneho nacionalizmu. Tito, Kardelj, Djilas, Ranković a ich skupina dúfali, že ústupkami získajú priazeň západných imperialistov. V prospech buržoázneho nacionalizmu postavili tézu, že „kapitalistické štáty sú menej nebezpečné pre nezávislosť Juhoslávie ako Sovietsky zväz“. Odvrátili sa od priateľstva so ZSSR na Západ. To mohlo viesť iba k jedinému koncu: „Takýto nacionalistický smer môže viesť iba k degenerácii Juhoslávie na obyčajnú buržoáznu republiku, k strate nezávislosti a k jej premene na kolóniu imperialistických krajín.“
      Toto upozornenie niektorým v tej dobe pripadalo drsné. Ale po uplynutí troch rokov od prvého uverejnenia bolo v každom detaile potvrdené. Logike histórie nebolo možné uniknúť. Medzi táborom mieru a táborom vojny neexistuje tretia cesta. A nacionalistická politika Titovho gangu viedla priamo do tábora reakcie.

      Problémy prechodu k socializmu

      V čase vojnových a povojnových rokov, pod vedením takých ľudí ako Tito a Kardelj, vyrástla v Juhoslávii koncepcia, že roľníci a nie robotnícka trieda bude vedúcou triedou pri prechode k socializmu a pilierom novej juhoslovanskej spoločnosti.
      Táto koncepcia vyrástla z istých vlastností juhoslovanského odporu počas fašistickej okupácie. Nikto, a už vôbec nie komunisti, by nechcel akýmkoľvek spôsobom podceňovať boje juhoslovanských národov, ich hrdinstvo a utrpenie v boji za národné oslobodenie spod síl fašizmu. Ale napriek týmto veľkým vojnovým úspechom bol oslobodzovací boj v Juhoslávii v určitých ohľadoch slabší, ako v susedných krajinách, napríklad v Bulharsku.
      Do partizánskych jednotiek v hornatom teréne Juhoslávie, v kopcoch a lesoch, prichádzali ľudia a mládež, aby bojovali proti okupantom. Tak, ako bolo prirodzené v krajine ako Juhoslávia, kde väčšina obyvateľstva sú roľníci, väčšina partizánskych odvedencov pochádzala z roľníctva. Mnoho najlepších jedincov robotníckej triedy zanechalo svoju prácu, svoje fabriky a mestá a pridali sa ku partizánskym jednotkám. V samotných mestách pod tlakom ťažkej okupácie nebolo ilegálne odporové hnutie veľmi vyvinuté. Po oslobodení sa zistilo, že robotnícke hnutie v juhoslovanských mestách, po troch až štyroch rokoch okupácie, je v porovnaní so susednými krajinami politicky zaostalé.
      Poprední titoisti, ktorým úplne chýbala akákoľvek sebakritika, namiesto toho, aby túto slabosť spozorovali a odstránili, sa pokúsili z nej urobiť cnosť zrieknutím sa marxizmu a kázaním o vedúcej úlohe roľníctva v Juhoslávii.
      Tito v Záhrebe, hlavnom meste Chorvátska, v roku 1946 vyhlásil: „Hovoríme roľníkom, že sú najpevnejšou základňou nášho štátu nie preto, že chceme získať ich hlasy, ale preto, že skutočne túto základňu vytvárajú.“
      Djilas v januári 1947 vysvetľuje, že: „Je absolútne nesprávne a nezmyselné zvolávať špeciálne odborárske zhromaždenia a špeciálne zhromaždenia Ľudového frontu. Oba môžu byť spojené v jedno, keďže odbory sú takisto súčasťou Frontu.“
      A tak boli odbory postavené na okraj, ich aktivita schovaná a robotnícka trieda spojená so širokým Frontom, ktorý zahrňoval viac ako polovicu obyvateľstva krajiny.
      Moshe Pijade, tzv. teoretik, napísal na začiatku roku 1948 v Borbe, straníckom denníku, že juhoslovanské odbory nehrali v oslobodzovacom boji žiadnu úlohu, a preto by nemali predstavovať hlavnú silu v systéme štátnej moci novej Juhoslávie.
      Tento postoj, podcenenie úlohy proletariátu, ktorý sa zmenil na postoj pohŕdania robotníkmi, bol veľmi jasne preukázaný v zostavení samotnej Komunistickej strany Juhoslávie. V ilegálnej strane v čase fašistickej invázie v roku 1941 existovalo asi 12.000 členov. V čase odboja 8.000 z nich bolo zabitých a iba 4.000 sa dožilo oslobodenia. Ale na konci vojny mala komunistická strana 140.000 členov a v polovici roku 1948 takmer 500.000.
      Počas vojny boli do strany prijímaní noví ľudia na základe ich postoja k národno-oslobodzujúcemu boju. Tisíce buržuov, maloburžuov a kulakov bolo pripustených do strany a percento robotníckych členov sa tak znížilo. Po skončení vojny a v čase otvorenia dvier strany, namiesto nápravy tým, že by sa špeciálna pozornosť venovala prijímaniu priemyselných robotníkov a uvádzaniu proletariátu do vedúcich pozícií, sa situácia naďalej zhoršovala.
      Prieskum spoločenskej kompozície Komunistickej strany Juhoslávie v júli 1948 ukázal nie iba, že v strane sa nachádzali desaťtisíce kulakov a buržoáznych prvkov vrátane vedúcich pozícií, ale že iba 30% členstva boli robotníci a z nich veľká väčšina remeselníkov. Vo veľkých fabrikách, ktoré by mali byť hlavnými základňami komunistickej strany, bolo prijímanie veľmi obmedzené. Napríklad v polovici roku 1948 v troch priemyselných spoločnostiach v Slovinsku, každej zamestnávajúcej 7,000 robotníkov, bol celkový počet členov strany 245. V piatich veľkých továrňach v Chorvátsku s celkovým počtom zamestnancov okolo 18,000 bolo iba 32 členov strany. V jednom podniku v Bosne a Hercegovine so 7,000 robotníkmi bolo 92 komunistov, kým 125 členov pochádzalo z 952 úradníkov.
      Teoretici marxizmu od prvého vypracovania vedeckého socializmu naliehali na potrebe vedúcej úlohy proletariátu v socialistickej revolúcii a v budovaní socializmu. Marx a Engels v Komunistickom manifeste hovoria: „Zo všetkých tried, ktoré dnes stoja tvárou v tvár buržoázii, iba proletariát je skutočne revolučnou triedou. Zatiaľčo ostatné triedy odumierajú, až sa nakoniec rozplynú v tvári moderného priemyslu, proletariát je jeho jediným a hlavným produktom.“
      Celá koncepcia diktatúry proletariátu, ktorá jediná môže vybudovať socializmus, je založená na nadvláde, t.j. vedúcej úlohe, robotníckej triedy: „Diktatúra proletariátu je špeciálnou formou triedneho spojenectva medzi proletariátom, predvojom pracujúcich, a množstvom neproletárskych vrstiev pracujúcich (maloburžoázie, malých vlastníkov, roľníctva, inteligencie atď.) alebo ich väčšiny; je to spojenectvo proti kapitálu, spojenectvo napomáhajúce jeho kompletnému zvrhnutiu, za úplného potlačenia odporu buržoázie a akéhokoľvek ich pokusu o reštauráciu, spojenectvo napomáhajúce konečnému vytvoreniu a upevneniu socializmu.“ (Lenin, Zobrané spisy č.24 (ruské vydanie), str.311, citované Stalinom v Októbrová revolúcia a taktika ruských komunistov.)
      A opäť: „Ak preložíme latinský, vedecký historicko-filozofický termín „diktatúra proletariátu“ do jednoduchšieho jazyka, znamená to toľko: Iba určitá trieda, trieda mestských robotníkov a priemyselných robotníkov všeobecne, je schopná viesť celé masy pracujúcich a vykorisťovaných v boji za zvrhnutie, v boji za zachovanie a upevnenie víťazstva, v práci za vytvorenie nového, socialistického spoločenského systému, v celkovom boji za úplne odstránenie tried.“ (Lenin, Veľký začiatok (jún, 1919) vo Vybraných spisoch č.9, str.432.)
      Juhoslovanskí komunistickí vodcovia v okolí Tita zanedbávali, podceňovali, opovrhovali úlohou robotníckej triedy, ohavne tak porušovali jeden z najzákladnejších princípov marxizmu-leninizmu.
      Rovnako ohavné bolo ich porušenie marxisticko-leninského učenia o úlohe roľníctva a o potrebe rozlišovať medzi jeho jednotlivými sekciami v postupných etapách výstavby socializmu.
      Na jednej strane Tito a Kardelj radi považovali roľníctvo za jednotnú nedeliteľnú entitu. Razili heslá o roľníctve, nevysvetľujúc jeho triednu štruktúru a rozdiel v postoji a úlohe chudobných, stredných a bohatých roľníkov (kulakov). Pretože množstvo kulakov sa zapojilo do národnej a vlasteneckej vojny za oslobodenie od fašistických okupantov, učili, že títo kulaci budú hrať tú istú pokrokovú úlohu po oslobodení v prospech socializmu. Keď bola pôda veľkovlastníkov rozdelená pozemkovou reformou po oslobodení, odmietli, že kulaci sa budú nevyhnutne všemožne snažiť vykorisťovať stredných a malých roľníkov a klásť odpor socialistickému poľnohospodárstvu. Odmietli, že by súkromné vlastníctvo pôdy zrodilo kapitalizmus, pokiaľ sa proti tomuto rozvoju neuplatnia okamžité a efektívne metódy.
      A nakoniec, keď boli kritizovaní za takúto prokulackú politiku v listoch KSSZ, začali, úplne dobrodružným spôsobom typickým pre ultraľavičiarske úchylky Trockého, vytvárať proklamácie plné pýchy o likvidácii „posledných pozostatkov kapitalizmu“ za niekoľko týždňov alebo mesiacov.
      V liste KSSZ zaslanom 13.apríla 1948 píšu Tito a Kardelj: „Plénum ÚV potvrdilo metódy navrhované Politickým byrom ÚV na likvidáciu pozostatkov kapitalizmu v krajine.“
      A Kardelj v Skupštine (parlamente) v Belehrade 25.apríla 1948 prehlásil: „V našej krajine sú dni posledných zvyškov vykorisťovania človeka človekom spočítané.“
      Ale pravicový postoj kulakov a ultraľavicové frázy, ako vždy, vykonali to isté. Odmietnutie analýzy triednej štruktúry roľníctva a následne jeho diferenciácie a pyšné frázy a papierové rozhodnutia o „likvidácii kapitalizmu“ viedli k tej istej pasivite a k tomu istému spoliehaniu sa na kulacké elementy.
      Velikáni marxizmu-leninizmu vždy ukazovali, že malovýroba plodí kapitalizmus.
      V odhade „sily zvrhnutej buržoázie“ dal Lenin do pozornosti tri hlavné faktory, z ktorých tretia bola: „sila zvyku v sile malovýroby“, ktorá „neustále plodí kapitalizmus a buržoáziu každým dňom a každou hodinou, spontánne v masovom meradle“ (Lenin, Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu, 2. kapitola.)
      Učenie marxizmu a skúsenosti z budovania socializmu v ZSSR ukázali, že v období prechodu ku socializmu, spojenectvo robotníckej triedy s roľníctvom neznamená spojenectvo s celým roľníctvom. Znamená spojenectvo s masami pracujúcich roľníkov, malých a stredných vrstiev. Toto spojenectvo zahŕňa dlhodobý boj proti kapitalistickým prvkom na dedine - bohatým roľníkom, kulakom - a množstvo ústretových krokov voči malým a stredným roľníkom, a ich získanie pre kolektívne socialistické formy poľnohospodárstva.
      Ale ani Marx ani Engels, Lenin a či Stalin nikdy neurobili byrokratické prázdne deklarácie o likvidácii kapitalizmu na vidieku v priebehu niekoľkých týždňov a či mesiacov. Vedeli, že za účelom „likvidácie“ kulakov ako triedy, je potrebné získať masy pracujúceho roľníctva dobrovolne pre obrovskú kolektivizáciu poľnohospodárstva. A k tomuto cieľu je potrebné ísť dlhým obdobím „obmedzovania“ kulakov, poskytovania konkrétnej štátnej pomoci malým a stredným roľníkom, predávania im skúseností zo spoločnej družstevnej práce použitím vyspelej techniky, poskytovania množstva rôznych modelov, tak aby sa na vlastné oči presvedčili o výhodách kolektívneho hospodárenia. A samozrejme je dôležité vytvoriť pre to všetko priemysel, ktorý bude produkovať potrebné moderné poľnohospodárske zariadenia uľahčujúce prechod ku kolektívnemu hospodáreniu. Každá iná metóda je byrokratická. Vedie buď k nepriateľstvu medzi robotníkmi a pracujúcim roľníctvom namiesto upevnenia ich spojenectva alebo ostáva demagogickým manévrom a púhym papierovým rozhodnutím.
      Za pätnásť rokov od Októbrovej revolúcie KSSZ nikdy neprestala mať na zreteli nevyhnutnosť opatrení na obmedzovanie kulakov dovtedy, kým nenastala situácia, keď bolo možné sa s kulakmi ako triedou definitívne vysporiadať.
      V období Novej ekonomickej politiky KSSZ uviedla progresívne zdaňovanie tak, že najväčšie bremeno padlo na bohatých roľníkov, obmedzila prenajímanie pôdy, rozšírila priemysel poskytujúci poľnohospodárske zariadenia, podporila malých roľníkov úvermi, vedúc malých a stredných roľníkov na stranu robotníckej triedy a izolujúc kulakov. V tejto politike pokračovala pokiaľ nenastali podmienky pre dobrovoľné prevedenie más pracujúcich roľníkov na cestu kolektivizácie. To bola zároveň príležitosť zničiť kulakov ako triedu.
      „Do roku 1929 sovietska vláda sledovala politiku obmedzovania kulakov... Na konci roku 1929 s rastúcim počtom družstiev a štátnych hospodárstiev sovietska vláda prudko zmenila túto politiku na politiku eliminácie kulakov, ich zničenia ako triedy... To bola hlboká revolúcia, skok z kvalitatívne nižsieho stupňa spoločnosti na vyšší, vo svojich dôsledkoch porovnateľná s revolúciou v októbri 1917... Rozpoznávacím znakom tejto revolúcie je, že bola vykonaná zhora, ako iniciatíva štátu, a priamo podporovaná zdola miliónmi roľníkov, ktorí bojovali za vymanenie sa z kulackého poddanstva a za slobodný život v družstvách.“ (Stalin, Krátka história KSSZ, Kapitola XI, 2.sekcia.)
      Podceňovaním proletariátu a favorizovaním kulakov boli juhoslovanskí komunistickí vodcovia zaneprázdnený kázaním o novej ceste k socializmu, ktorou, na rozdiel od Sovietskeho zväzu a bez zosilňovania triednych bojov, oslobodená Juhoslávia plynulo prejde do socializmu - kapitalisti, kulaci, jednoducho všetci. Nikola Petrović, minister zahraničného obchodu zdôraznil, napríklad, v polovici roku 1947 nasledujúcu perspektívu: „Poľnohospodárstvo...samo, bez toho, aby socialistickému sektoru a jeho rozvoju kládlo akékoľvek neprekonateľné a základné prekážky, postupne, počas realizovania plánu, zmení svoj charakter, a dosiahne fázu, kde každá spontánnosť ekonomických zákonov bude úplne a definitívne zničená bez ohľadu na spontánnosť ekonomických zákonov v tejto sfére.“ (Slavjane, č.5,1947)
      Táto mierová perspektíva neberie na ohľad najzákladnejší princíp marxizmu-leninizmu.
      „V čase prechodu sa triedny boj zosilňuje. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu predstavuje celú historickú epochu. Pokiaľ táto epocha nie je ukončená budú si vykorisťovatelia nevyhnutne udržiavať nádej na návrat a táto nádej bude premenená na pokusy o obnovenie. A po svojej prvej vážnej porážke sa zvrhnutí vykorisťovatelia... s desaťnásobenou energiou, s divou vášňou a stonásobnou nenávisťou pustia do ďalšieho boja za obnovenie ich „strateného“ raja.“ (Lenin, Proletárska revolúcia a renegát Kautsky, november 1918.)
      V Juhoslávii, tak ako aj v iných krajinách oslobodených Červenou armádou, mali robotníci pred sebou vo svojom boji za socializmus nielen roztrpčené zvyšky bývalých kapitalistov, vlastníkov pôdy a zvrhnutých predstaviteľov starého reakčného štátneho aparátu, nielen celú silu medzinárodného kapitalizmu operujúceho z hlavných centier v Amerike a Británii a rozhodnutého vrátiť akýmikoľvek prostriedkami starú triedu k moci, ale tiež svojich vlastných kulakov. Navyše väčšina obyvateľstva zamestnaná v súkromnej malovýrobe „neustále plodila kapitalizmus a buržoáziu každým dňom a každou hodinou“.
      Bojovať proti tekémuto nepriateľovi preto znamenalo, aby juhoslovanská ľudová demokracia bola systematicky upevňovaná, aby bol boj ďalej prevedený proti kulakom, aby štátny aparát bol neustále čistený od reakčných prvkov, aby vedenie robotníckej triedy a komunistickej strany neustále plnilo funkcie diktatúry proletariátu, aby tak mohlo potláčať vykorisťovateľov, brániť krajinu pred imperialistickou intervenciou, posilňovať putá Juhoslávie s ostatnými ľudovými demokraciami a najmä so Sovietskym zväzom, odtrhnúť robotnícke masy od buržoázie a upevniť ich spojenectvo s proletariátom a urýchliť hospodárske napredovanie krajiny k položeniu základov socializmu.
      Avšak vedúci titoisti, veľmi vzdialení od organizovania odporu voči medzinárodnému kapitálu, boli už aktívne zapojení do spolupráce s ním. Propaganda ich „novej cesty k socializmu“ nepomohla iba obnoveniu kapitalizmu v Juhoslávii, ale aktívne ovplyvnila, a teda oslabila, boj množstva komunistických strán za socializmus.

SPARTAKUS - marxistický klub: Juhoslávia od Tita k vojne,
http://www.e-knihy.komunisti.sk/Klub_ML_Spartakus_Juhoslavia_od_Tita_k_vojne.doc