ŽIVOT SOVIETSKEJ ŽENY OD VOSR PO POVOJNOVÚ OBNOVU

Přidáno v pátek 9. 3. 2012


Ilustrační obrázek

Julia Jegošina - strojná inžinierka zváračka

      Vyrastala ako sirota u strýka Markela, ktorý ju posielal pracovať k susedom a peniaze bral on. Po skončení I. svetovej vojny sa vydala za frontového vojaka Fedora Jegošina. Keď sa im narodil syn Míťa musel Fedor odísť za prácou do mesta a Julia zostala sama na dedinskom hospodárstve. V roku 1923 nakoniec aj ona odišla s malým dieťaťom za svojím manželom do Ufy.
      V Ufe sa ich život na istý čas upokojil. Fedor pracoval na stavbe Domu kultúry a Julia hospodárila doma. Tu sa im narodil ďalší syn Kolja. Ako sama napísala „prešiel rok jeden, druhý, tretí a ja som vysedávala doma.“
      Až po smrti najmladšieho syna Kolju sa rozhodla ísť niekde pracovať. Postavila so do radu pred budovou úradu práce na zaregistrovanie ako nezamestnaná, bez povolania. Tu sa jej vryl do pamäte človek v koženom kabáte. Bol to agitátor zo strany. Vystupoval pred nezamestnanými a hovoril, že „už čoskoro sa po celom štáte rozvinú nevídané stavby a diela a slovo nezamestnaný bude zabudnuté na veky vekov.“
      Prvou prácou bola pre ňu pomocná robotníčka na stavbe parnej elektrárne neďaleko od Ufy. „Nikam nepôjdeš, tvoje miesto je pri peci.“ No aj cez odpor manžela Fedora odišla. Na stavbe pracovalo množstvo robotníkov aj robotníčok. Tu prvý raz pocítila ducha kolektívu a začala chápať zmysel slova súdružka ako ju všetci volali. „Od tej doby, čo som prišla na stavbu, neopúšťal ma ani na okamih pocit veľkej, všeobsiahlej radosti, poznania, že som užitočná ľuďom, z ktorých každý je mi priateľom a súdruhom“ - tak neskôr spomínala na toto obdobie.
      Že ten agitátor z komunistickej strany mal skutočne pravdu, sa presvedčila až po návrate do Ufy. Aké bolo jej prekvapenie, keď na mieste niekdajšieho Úradu práce našla sídliť miestny priemyselný podnik a namiesto fronty nezamestnaných tabuľu z nápisom - „Prijímajú sa ihneď robotníci z týchto odborov:“ a za tým dlhokánsky zoznam. Aj Fedorovi sa darilo. Kúpil sebe aj jej pekné šaty, prenajali si byt, neskôr kúpil aj bicykel.
      No sa v praxi ukázalo, že vedomie sa naozaj omeškáva za bytím. Ani celá rada pozitívnych zmien v živote pracujúcich ešte nestačila na odstránenie všetkých neduhov a starých spôsobov myslenia. „Ty Júlia len seď doma a zaoberaj sa domácnosťou.“ Presviedčal Fedor svoju ženu, aby nepracovala lebo on zarába teraz dosť. No Júlia sa za ten čas zmenila viac než jej muž. Ťahalo ju to do pracovného kolektívu. Akokoľvek ju Fedor presviedčal, aj tak sa stalo po jej. Stala sa upratovačkou v závodnej jedálni. Tam si všimla nástenku s oznamom: „PRÍJMAJÚ SA POSLUCHÁČI NA ROBOTNÍCKU FAKULTU. ROBOTNÍK, ROBOTNÍČKA - ŠTUDUJ!“ „Chcem študovať!“ - povedala predsedkyni. „Nezdoláš robotnícku fakultu. Tvoje vzdelanie nie je valné a máš dieťa a muža. Tak či tak učenie necháš!“ Na takéto reči predsedkyne reagoval vedľa sediaci vedúci pracoviska Vasiljev: „Postupuješ nesprávne, nekomunisticky. To nič neznamená, že je nevzdelaná. Revolúcia otvorila všetkým cestu ku poznaniu. Poznáš odkaz súdruha Lenina: každú kuchárku musíme naučiť riadiť štát. A ty nechceš pustiť Jegošinovú na robotnícku fakultu...“
      „Nič z toho nebude, pre neprospech ťa vyhodia hneď v prvý mesiac“ - ani takéto slová jej vlastného muža ju neodradili od štúdia. Úspešne ukončila robotnícku fakultu a sám Vasiljev jej dal doporučenie do Sverdlovského metalurgického ústavu.
      „Čo si si to zase zamanula! To mám ísť s tebou až na Ural? Si vyber: rodina alebo štúdium!“ - rozhneval sa Fedor. Z rodinných dôvodov žiadala o prerušenie štúdia. „Uč sa, potom nám poďakuješ. Si priata na Uralský energetický ústav“ - znela odpoveď vedúceho. Presvedčilo ju to. Už niet cesty späť. Bude študovať stoj čo stoj. Cez zimu sa Fedor aj so synom presťahoval za ňou na Ural. Súčasťou štúdia bola prax v Horno-isetskom železiarskom závode. Tu nastúpila do kurzu špecializácie vo zváračskom oddelení. Nikto a nič už nezastavilo jej cestu k vede. A nie len k vede. Tu vôbec prvý raz v živote navštívila divadlo. Videla hry Eugen Onegin, Rigoletto, Cárska nevesta, Aida... Štúdium ukončila výborne ziskom titulu strojného inžiniera pre zváračskú výrobu. Mala 36 rokov. Jej syn práve vstupoval na vysokú školu, ona ju práve ukončila. O ňu sa nik v detstve nestaral - či bude človek dobrý alebo zlý. Jej syn bol obklopený starostlivosťou a vzdelávaním. V lete pionierske tábory, v zime divadlo. Pre milióny takých detí a mládeže ako jej syn sa stavali továrne, domy, kopali zavlažovacie kanály a sadili záhrady. Jemu patrila budúcnosť. A ona šla celý čas vlastne spolu s ním. Ilustrační obrázek Uralské závody na výrobu ťažkých strojov - od roku 1939 to bolo jej nové pracovisko. Začatú prácu na zavádzaní automatického zvárania prerušila II. svetová vojna a príkaz prejsť na vojenskú výrobu. Pre Júliu a ostatných pracovníkov závodu do vtedy neznámu. Výroba tankov. Tanky, tanky, tanky... Ona ako vedúci technológ zvárania a za ňou celé pracovisko s jedinou úlohou - vyvinúť technológiu zvárania 90mm hrubej pancierovej ocele, aby bol zvar rovnako pevný ako sama oceľ, lebo inak bude tank pre nepriateľa v mieste zvaru priestrelný. Rozpracovanie technologického procesu, výroba tanku, testy na skúšobnej strelnici, trhliny na plášti tanku. Návrh technologického postupu od začiatku, skúšobný zvar, vznik pórov - nepodarok. Stále dookola hľadanie optimálnej technológie. Práca bez prestávky na tri zmeny. Skúšanie nových elektród, zváracieho prúdu, hĺbky závaru... V rozhlase vysielajú Stalinov prejav. Priotráveného zvárača rýchlo vynášajú na čerstvý vzduch. Znie hukot továrenskej sirény oznamujúcej koniec zmeny. Nikto nereaguje, všetci pracujú ďalej nie do kedy môžu, ale do kedy treba. Ďalšie testy. Tentoraz sú vo zvaroch vzduchové bubliny. Celú prácu musia začať odznova. Pracovný deň nemá hranice. Spí sa priamo v továrenských dielňach v kúte na dlážke. Konečne sa začalo zváranie dariť. Prvý, druhý, piaty, desiaty tank. Všetky v poriadku. Produktivita práce stúpla dvojnásobne. Plný vlak tankov odchádza z továrne na front. A za ním vlak s vojakmi - robotníkmi z továrne. Do závodu prichádzajú ženy z okolitých kolchozov. Julia Jegošina ich organizuje do ženských zváračských brigád. Tu sa pohľad na zváranie ako „mužské“ povolanie zrazu zmenil. Prichádzajú prvé správy z frontu. Syn Míťa padol. „Jegošinová si silná žena. Nesmieš sa vzdať. Musíš pracovať. Dobre vieš, pre čo tu my všetci pracujeme.“ - znejú slová vedúceho závodu Vladimira Nikolajeviča. Nasledujú ešte roky vojny a prác na neustálom vylepšovaní konštrukcie tankov a spôsobu výroby. A všetkému vo zváračskej dielni šéfuje ona Julia Jegošinová - strojná inžinierka, zváračka, konštruktérka. Tanky z Uralskej továrne prešli od Stalingradu až do Berlína. Jegošinová sa dozvedá, že z vďaky za oslobodenie je jeden z nich, „jej“ tankov, umiestnený na námestí v Prahe pred Štefánikovými kasárňami na Smíchově. Vojna sa sotva skončila a ona pracuje na novom zadaní. Previesť továreň na mierovú výrobu bagrov pre povrchovú ťažbu uhlia. 1. mája 1947 je hotový prvý bager. Sériová výroba sa začína. „Aj keď som prežila veľa ťažkého, aj keď moja cesta bola ťažká, som dnes veľmi šťastný človek. Viem v mene čoho žijem, pracujem a tvorím, lebo všetky svoje sily dávam najsvetlejšej, najvyššej a najspravodlivejšej veci na svete - víťazstvu komunizmu.“ To sú slová z prejavu Julie Jegošinovej pri preberaní Stalinovej ceny za jej prácu.

Zinaida Petrovna Menšikovová, Alexandra Štyrovová - tkáčky

      Ilustrační obrázek Bolo to už po II. svetovej vojne na začiatku povojnovej päťročnice. Do textilného závodu v Trechgorke nastúpili dve nové tkáčky Zinaida a Alexandra. Cez vojnu sa „vyučili“ tomuto remeslu v zázemí. Ani nie tak remeslu, lebo vtedy sa v textilkách vyrábala gáza a obväzy pre front. Hlavné čo sa naučili bola disciplína, pracovitosť, schopnosť prekonávať problémy a vôľa tvorivo pracovať z vlastnej iniciatívy a nie donútenia zhora. Takže keď celá továreň prešla na mierovú výrobu - súkno, vlna, hodváb, markyzety, samet, satina a flanely pre pracujúcich - bola to pre obe výzva na niečo nové a nie strašidlo niečoho nezvládnuteľného. Na konci päťročnice sa pýšili titulom Najlepšia tkáčka Sovietskeho zväzu.
      Zinaida a Alexandra začali ako prvé pracovať na 16 tkacích stavoch súčasne. Až po nich prešli na tento spôsob práce aj iné tkáčky. Desaťtisíce metrov látky každý deň nad plánovanú normu sa takto vyrobilo. A to takmer od počiatku päťročnice. Za ten čas to boli v celom ZSSR milióny metrov látky nad plán. V dobe keď v celej tejto obrovskej krajine boli státisíce otrhaných detí a sirôt.
      Všetko začalo výzvou Leningradských robotníkov: „Päťročnicu za štyri roky!“ Aj na Trechgorke sa potom u riaditeľky Anny Saverjanovej konala porada priekopníkov vysokého majstrovstva, vysokej produktivity práce. Tu vystúpila aj Zinaida: „Päťročnicu, súdruhovia, splním za tri roky a dva mesiace. Všetko mám prepočítané!“ A už aj - ona žena - navrhla celú radu technických úprav stroja. Spoločne so Štyrovovou vymysleli nový spôsob riadenia na tkacích stavoch čím sa znížil počet prevádzkových zastávok stroja. Upravili konštrukciu útkových vidličiek čím znížili počet ručných operácií po spustení stavu. K stavom pridali ešte jeden zásobník, aby bol vždy v zásobe jeden rezervný zvitok nite. Presadili si aj zmenu konštrukcie spúšťacieho mechanizmu, aby stačila menšia sila a kratší čas na pohyb spúšťacej kľuky. Takto sa čas na výrobu určitého množstva plátna znížil o polovicu!
      Ako povedala Zinajda „... mám to prepočítané!“ To sú veľmi významné slová. Lebo od nepamäti boli „ľudia pracujúci fyzicky“ a „ľudia pracujúci duševne“. Ale Zinaida Petrovna Menšikovová už pracuje tvorivo, pracuje hlavou. U nej ako aj iných sovietskych pracovníkov sa fyzická a duševná práca spája do jedného organického celku - ruší sa tu protiklad medzi fyzickou a duševnou prácou. Premyslela postup všetkých operácii. Dokáže urobiť okamžite správne rozhodnutie. Správne rozlíšiť čo je v danom okamihu podstatnejšie - či ísť odstrániť roztrhnutú niť na jednom stroji alebo opätovne spustiť druhý zaseknutý stroj.
      Preto pracuje produktívne. No nie preto, že by robila tvrdo fyzicky. Ona pracuje hlavne inteligentne. Nie je to zbytočné pobiehanie od stroja k stroju. Presnosť a plynulosť pohybov jej ženského tela. Zinaida pracuje jednoducho krásne. Aj sám minister textilného priemyslu sa prišiel pozrieť na jej prácu. Zinaida dobre vedela, že minister sa pozerá ako pracuje. No tkala akoby nič. Jej práca v ničom nestratila pokoj a rytmickosť. Pohybovala sa medzi „svojimi“ tkáčskymi stavmi veliteľským krokom sebaistého hospodára. Potom prehovoril minister: „Aká to bude hojnosť výrobkov, keď všetci začnú takto pracovať. Tu je vidieť vládu nad strojom.“ Skutočne Zinaida už nebola tá podsúčiastka stroja ako Marx nazval robotníka v Manifeste. Bola kultúrny človek, rovnoprávny s kýmkoľvek iným, ženou - občiankou socialistického štátu sovietov. Ktorá žena v textilnom priemysle, v bavlnárstve niekde v USA by toto o sebe mohla povedať? Nie je existenčne závislá na svojom manželovi ako rada žien v kapitalizme. Pred svadbou povedala svojmu ženíchovi: „Vezmi na vedomie, že budem pokračovať vo verejnej práci. To mi zaberie riadne času. Upozorňujem ťa na to dopredu... Nemôžem inak, nemám záujem žiť inak...“
      Mala pätnásť rokov keď v roku 1941 nastúpila do textilného priemyslu po napadnutí ZSSR fašistami. Od vtedy nepretržite prenikala do tajov techniky. Študovala, navštevovala vedecko - technické krúžky, ktoré po vojne často aj sama viedla ako majsterka pre iné nové robotníčky. Vzdelávanie sa, rozširovanie duševného obzoru je hlavná príčina jej úspechu. A je človekom politicky uvedomelým. Pýši sa titulom stachanovkyňa. Vďaka vlastnej produktívnej práci dostala priestranný byt. Má kvalitné krásne šaty a obuv. Je človekom spoločensky uvedomelým. Pracuje hlavne pre blaho spoločnosti a nie svoje individualisticky obmedzené ciele. „V čom je šťastie? Budem mať ešte jedny nové šaty, budem mať ďalšie nové veci... Môže ma snáď toto uspokojiť? Ale obliecť vďaka vlastnej práci ešte pätnásťtisíc sovietskych žien do nových šiat, pocítiť ich radosť... Ó, aká to je veľká duševná rozkoš! Cítiť, že nezaberáš zbytočne miesto na zemi, že prinášaš úžitok svojmu ľudu, svojmu štátu, sovietskej vláde, že ťa ľudia potrebujú - to je skutočné šťastie.“ - tak uvažuje tkáčka Menšikovová. Toto ju ženie dopredu. Tlkot jej malého ľudského srdca splynul s tlkotom obrovského srdca sovietskej vlasti. Niet divu, že práve ju zvolili do moskovskej oblastnej Rady a jej účasť na verejnom živote ešte vzrástla. Ona a ďalšie tkáčky Štyrovová, Dubjagová, Grafovová, Šarapovová, Žebaldovová a učnica Želtovová dosiahli v tkaní technický prevrat. Rýchlosť stavov sa po konštrukčných zmenách zvýšila zo 184 na 190 otáčok za minútu. Objem výroby jedného stavu vzrástol z 19,8 metra za 8 hodín na 23,5 metra. Teda o 18,7%.
      Nataša Dubjagová bola zvolená ako delegátka sovietskych žien na kongres odborových textilných organizácii do Poľska. Odborne informovala o nových pracovných metódach v sovietskom textilnom priemysle. Západní novinári ani neverili, že táto inteligentná, kultivovaná žena so spôsobmi je obyčajná tkáčka. Tvrdili, že je určite inžinierka. Nataša sa musela postaviť ku tkáčskemu stavu spustiť ho a začať tkať. Až potom jej uverili. Taký priepastný bol rozdiel medzi textilnou robotníčkou zo socialistického Sovietskeho zväzu a textilnými a aj inými robotníčkami v kapitalistických štátoch.
      Pri pohľade na jej prácu nasledovala ďalšia nahlúpla otázka západných novinárov:
      „Prečo sa tak ponáhľate?“
      „Ja sa neponáhľam, ja rýchlo pracujem, lebo som dobre zvládla techniku. Pomalá práca ma nudí. Prečo pracovať pomaly, keď môžem pracovať rýchlo a priniesť väčší úžitok svojej socialistickej vlasti? Pozerám sa na svoju prácu ako na štátne dôležitú. My, sovietsky ľudia, sa tak všetci pozeráme na svoju prácu...“
- odpovedala Nataša Dubjagová.

Zulfia Umidovová, Nadežda Kotelnikovová - lekárky

Ilustrační obrázek

      Bolo to v Budapešti počas Druhého medzinárodného kongresu žien. Na schodoch sa stretli dve ženy. Sovietska delegátka profesorka Zulfia Umidovová a iránska delegátka Mariam Firuzová. Prvá prehovorila Mariam: „Ty Zulfia si veľmi šťastná... Naše krajiny spolu susedia, ale naše životy sa líšia ako deň a noc.“ Ktovie, možno si mladá Iránka spomenula na zákon podľa ktorého ženy nesmú voliť a byť volené. Také niečo už pre ženy sovietskych stredoázijských republík dávno neplatilo. Mariam videla Zulfiu prvý krát. Vedela o nej len to, že je z krajiny sovietov. A že je šťastná.
      V jej rodnom sovietskom Uzbekistane jej všetci hovoria „jurak dochtr“ - „lekárka srdca“. Pracuje ako kardiologička a výskumná pracovníčka. V detstve by jej to nik nepredpovedal. Jej negramotná matka Emul-Chajat ju od malička učila múdrostiam vtedajšieho Uzbekistanu pod nadvládou cárizmu. „Uzbečka nemá o čom snívať, má iba pamätať na svoje miesto a poslúchať muža. Má nosiť na hlave parandžu a riadiť sa zákonmi šariatu.“ - to bola celá výchova mladej Zulfie.
      Prišli roky veľkých zmien. Revolúcia, občianska vojna... Stala sa ošetrovateľkou v nemocnici červenej armády. Nastala nová sovietska doba. Ďalšiu cestu si zvolila sama bez váhania. Stala sa študentkou Taškentského lekárskeho ústavu. Najviac ju zaujala tajomná činnosť srdca. Ujal sa jej profesor Alexandr Nikolajevič. „Vy máte veľké vlohy na vedeckú činnosť, doktorka Zulfia. Zostanete pracovať v ústave. Budete mi pomáhať.“ - často jej hovoril. Ona však požiadala o preradenie do 2. kliniky na predmestí Taškentu. Neskôr sa to ukázalo ako veľmi prezieravý krok. V tej dobe bolo ešte v tejto časti ZSSR málo lekárov. Medicína medzi obyvateľstvom strednej Ázie nemala dôveru. Stále sa verilo miestnym liečiteľom tzv. „tabibom“ podávajúcim podľa zaostalého obyvateľstva všemocné „sürge“ čo bolo obyčajné preháňadlo.
      Zulfia, aby vôbec mohla začať s lekárskou praxou sa stala akousi agitátorkou medicínskej osvety. Prechádzala všetky okolité osady tzv. „kyšlaky“, kde agitovala u obyvateľstva, na zhromaždeniach žien a pod. Uzbečka - lekárka. To bol pre mnohých zázrak. Všade vysvetľovala čo je to tá moderná medicína a že netreba veriť tabibom. A všade kde prišla liečila zadarmo podľa nariadení sovietskej vlády. Zatiaľ čo tabibovia zo svojho „liečenia“ ťažili. Dobrá povesť o nej sa zakrátko rozšírila po celej oblasti. Za „dochtrem“ začali chodiť všetci. Začala byť váženým človekom.
      Z nemocnice sa musela vrátiť do Lekárskeho ústavu. Bolo treba učiť mládež z okolitých kyšlakov prijatú na štúdium medicíny. Prednášky boli v uzbeckom jazyku. To bola veľká chvíľa, keď na prednáškach Zulfie Umidovovej možno po prvý raz v dejinách prehovorila veľká veda uzbeckým jazykom.
      V tej dobe sa riaditeľom ústavu stal profesor Slonim. Poveril ju veľkou výskumnou úlohou. „Mám pre vás významnú úlohu. V západnej Európe sa medzi niektorými vedcami objavujú názory o tzv. „tropickom srdci“. Tvrdia že Európania ako vyššia rasa sa nemôžu prispôsobiť tam, kde žije nižšia rasa, lebo vraj majú iné srdce. A i u nás sa vyskytli takýto milovníci medicínskej exotiky študujúci v Taškente „tropické srdce“. Vašou úlohou je túto rasistickú rozprávku vyvrátiť.“
      Začala sa mravčia práca. Lebo Zulfia na rozdiel od vedcov „vyššej“ rasy hľadala pravdu a nie najjednoduchšie vysvetlenie. Pamätala si myšlienku Marxa, že „vo vede niet ľahkej cesty, a len ten to sa nebojí šplhať po jej strmých chodníčkoch môže dosiahnuť je svetlé výšiny.“ Po podrobnom výskume došla k záveru, že rozdiel nie je v stavbe srdca. Príčinou srdečných problémov je rozdielna životospráva potrebná na prispôsobenie sa tropickým podmienkam. V Moskve získala vedeckú hodnosť kandidáta profesúry lekárskych vied.
      Cez vojnu sa starala o siroty prevezené z Ukrajiny do Uzbekistanu. Zariadila, aby si ich lekári z ústavu zobrali k sebe domov. Sama si osvojila malého Ukrajinca Borisa. Chlapec postupne zabudol na vojnové hrôzy. Najviac sa Zulfia radovala keď sa jeho tvár opäť zaoblila a zružovela. Boris sa s ňou hral a smial sa. „Oja“ (po uzbecky matka) jej začal hovoriť. Ilustrační obrázek Po vojne ju zvolili za predsedníčku mestskej rady. Aké je jej šťastie, keď telefonuje na sovietske ministerstvo zdravotníctva a v telefóne sa ozve „tu námestníčka ministra zdravotníctva Umarovová.“ Jej prvá študentka. Ako mladé dievča nastúpila do jej skupiny na štúdium medicíny. Teraz je významný štátny činiteľ. Mala pravdu iránska žena. Lekárka, výskumníčka, profesorka, „Oja“ Zulfia Ibrahimovna Umidovová je šťastná.
      Dramatické zmeny prebiehali aj na opačnej strane Sovietskeho zväzu - na severe v Yakutsku, za polárnym kruhom na Čukotke a Tajmíre. Od roku 1924 tu pôsobila lekárka Nadežda Kotelnikovová - chirurgička a gynekologička. Podobne ako na juhu Zulfiu Umidovovú aj Nadeždu na severe čakala zaostalosť, predsudky a nedôvera voči medicíne - dedičstvo cárizmu. „Zoceľte svoju vôľu, buďte vytrvalá a trpezlivá, dôverujte svojím silám. Nakoniec budete víťazom.“ Takto ju vyprevádzali profesori v Moskve.
      Po príchode do Yakutska zažila šok. Nemocnicu našla prázdnu. Sestričky a ošetrovateľky sedeli, nikto sa na nich neobracal. Miesto lekárskeho špecialistu tu bolo mladé dievča akurát prišlé z univerzity. Ľudia sa liečili u mastičkárov, ktorí roznášali o lekároch nezmyselné klamstvá.
      Až raz k nim priniesli lovca medveďov z rozpáraným bruchom. Ku operácii sa zhromaždilo množstvo ľudí z okolia. Operácia sa musela Nadežde vydariť za každú cenu. Bola to otázka osudu a prestíže modernej medicíny v tomto zaostalom kúte sveta. Operácia sa vydarila. Lovec pomohol lekárke vytvoriť autoritu. Počet pacientov v nemocnici začal narastať. Mastičkári začali byť zbytoční. To bolo prvé veľké víťazstvo. Nadežda úlohu splnila. Medicína získala dôveru.
      Čoskoro prišlo rozhodnutie, že je presunutá za polárny kruh, kde je tiež potrebná okrem lekárskej pomoci aj osveta pred vplyvom miestnych šamanov. Tu bola jediný lekár na rozlohe niekoľko desaťtisíc kilometrov štvorcových. Povinnosti ani priamo nesúviseli z medicínou. Učila miestne obyvateľstvo - Tungusov - umývať sa, čistiť si zuby a prehovárala ich, aby dávali deti do školy. Dokonca objavila sírovodíkový prameň, kde neskôr postavili kúpele. Ako lekárka si dôveru získala medzi Čukčami - asi najpoverčivejším sibírskym národom. Celá vec spočívala v strachu mladej prvorodičky Rulteny pred pôrodom v nemocnici. Šamani jej nahovorili, že zlí duchovia sa o tom dozvedia a kruto sa pomstia matke aj dieťaťu. Mnoho námahy stálo Nadeždu presviedčanie. Nakoniec cez vyhrážanie šamanov aj príbuzných Rultena išla do nemocnice. Bez lekárskej pomoci by pôrod neprežila. Už na celý život si lekárka Nadežda Kotelnikovová zapamätala Rultenu - prvú ženu ďalekého severu, ktorá rodila v nemocnici. Vtedy aj ona pocítila vznešenosť budovania socializmu a šťastie, že kladie svoje malé tehly do veľkej stavby komunizmu.

Eugénia Michajlovna Kadomská - učiteľka

      Jej prvé pracovisko predstavovala malotriedka v dedine Devleťakov v Tambovskej gubernii. Sem prišla v roku 1901 ako šestnásťročná. Práve ukončila diecéznu školu. Po nástupe ju najviac neťažila nedôvera a ostražitosť zverených detí, ale sebeckosť majiteľov školy. V tej dobe totiž v cárskom Rusku na dedinách boli budovy škôl často v súkromnom vlastníctve kulakov, ktorým vedenie obce platilo nájom. Ak nezaplatili, tak kulak proste školu zatvoril. Raz dokonca vyhnal deti aj s ich učiteľkou Kadomskou rovno počas vyučovania.
      Aj tak mala učiteľské remeslo rada. Deti si ju postupne zamilovali. Bola prísna nie len na ne, ale aj sama na seba. Takto v deťoch prebudila túžbu po poznaní. Podarilo sa jej dostať na vysokoškolské učiteľské kurzy. Popri tom si zarábala súkromnými hodinami. Na vysokej škole spoznala riaditeľa školy Sergeja Alexejeviča Čaplygina - neskoršieho sovietskeho vedca a Hrdinu socialistickej práce. Kurzy skončila Eugénia v roku 1912. Nastúpila na gymnázium v Malojaroslavke v Kalužskej gubernii. Ilustrační obrázek
      To bolo typické malomeštiacke sídlo - medzi učiteľmi nazývané aj mŕtve pásmo. Veľa kostolov, priemyselný podnik ani jeden. Pánmi mesta kupci, úradníci a a iní špekulanti. Záujmy ľudí do krajnosti obmedzené. Čím formálnejšie sa ako učiteľka chovala tým pre ňu lepšie. Tvorivosť sa netolerovala. Natlačiť študentom do hláv čo bolo v jednej hrubej učebnici a ani o chlp viac niečo inšie.
      A zrazu sa to skončilo. Veľká októbrová socialistická revolúcia jej otvorila dvere učiteľovania dokorán. Tvorivosť, nové obzory. Akoby ona sama bola žiačkou v nejakej veľkej škole.
      Dostala sa do tzv. školskej kolónie ako učiteľka a vychovávateľka. Mala na starosti najmladšiu skupinu - 8 ročné deti, väčšinou siroty. Jej úloha znela vychovávať nového človeka - budovateľa socialistickej spoločnosti. Doobeda vyučovala, poobede organizovala prechádzky, hry, besedy a spoločné čítanie. Učila ich pracovať v kuchyni, v záhrade, starať sa o dobytok. Deti viedla k družnosti, povinnosti a cti. Takto prechádzali z ročníka do ročníka. Boli z nich pionieri a potom komsomolci. Zvlášť literatúru považovala Eugénia za významný nástroj výchovy. Literatúra jej dávala široké možnosti komunistickej výchovy žiakov. Pomáhala im pochopiť a osvojiť si ideový zámer diela. Formovala ich pomer k chovaniu a jednaniu jednotlivých hrdinov. Takto usmerňovala cítenie, myslenie a vôľu žiakov.
      Ani v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny neustala v pedagogickej činnosti. V dedine Ogarevo - Počkovo viedla okresné združenie mladých učiteľov ruského jazyka a literatúry, ktorým pomáhala zvyšovať kvalifikáciu.
      Po vojne dostala miesto v Moskve v 416. škole. V tej dobe jej bol udelený titul zaslúžilej učiteľky Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Gratulácie prichádzali zo všetkých časti ZSSR od jej bývalých žiakov. Jedna z jej bývalých žiačok Vera Kuzminična Jefremovová, tiež učiteľka, na schôdzi mladých pedagógov z tribúny vyriekla tieto slová: „Učiteľ musí byť náročný a spravodlivý. Snažila som sa vypestovať v sebe tieto dve vlastnosti. Chcem sa podobať svojej milovanej učiteľke Eugénii Michajlovne Kadomskej.“
      Jej vtedajšia žiačka Nataša zase napísala: „Pre mňa znamená literatúra omnoho viac než obyčajný školský predmet. Bez čítania si nedokážem život predstaviť a cítim, ako po každej prečítanej a na hodine alebo krúžku rozobranej knihe sa môj rozhľad rozširuje a niekedy sa dokonca mení môj názor na tie či onaké životné javy.“
      Sama Eugénia Michajlovna je šťastná, že sa jej podarilo vštiepiť svojím žiakom lásku ku knihám a naučiť ich čerpať z kníh to dobré, čo pomáha každému človeku, aby sa stal šľachetným, smelým a silným. A to je hlavná úloha učiteľa literatúry. Jej osobné sa úplne zlialo so spoločenským. Zaslúžene bola vyznamenaná Leninovým rádom za vynikajúcu prácu.

Jekaterina Jemeljanovna Gončarenková - banská inžinierka

      Ilustrační obrázek „To boli najväčšie dni v mojom živote.“ Tak začala rozprávanie o sebe Jekaterina. Mala na mysli obdobie Mimoriadneho VIII. zjazdu sovietov Zväzu SSR. Zjazd schvaľoval Hlavný zákon ZSSR - Ústavu socialistického štátu robotníkov a roľníkov. Ju zjazd zvolil do redakčnej komisie na čele so Stalinom.
      „Akou radosťou žiarila tvár Jozifa Vissarionoviča, keď jednoduchí ľudia, zástupcovia ľudu, predkladali svoje návrhy o budúcom zákone. Každý článok Ústavy, každá veta, každé slovo bolo podrobené posúdeniu.“ - spomína si Gončarenkovová.
      Jekaterina vystúpila s návrhom na zmenu článku 132. Ústavy. Pojednával o vojenskej povinnosti. „Povinnosť to nie je správne slovo. To nie je to slovo.“ - pomyslela si Kaťa. „Pre nás sovietskych ľudí neexistuje povinnosť. Spoločne so svojimi ohromnými a svetlými právami na prácu, odpočinok a vzdelanie prijímame na seba tiež záväzky, sväté záväzky voči vlasti. Tak to musí byť zapísané v Ústave.“ Tento návrh predniesla pred komisiou, pred samotným súdruhom Stalinom. Návrh bol priaty.
      V ktorom kapitalistickom štáte vtedy alebo dnes by to bolo možné? Aby dcéra zámočníka na železničnej stanici, ktorej prvé povolanie bolo tiež zámočníctvo predkladala návrhy ústavy priamo najvyšším štátnym predstaviteľom? V žiadnom. Už v tej dobe sa Kaťa stala vodkyňou miestnej komunistickej mládeže.
      Od mladosti snívala a smelo si počínala. Jej pracovný život sa začal presne v roku nástupu prvej päťročnice. Smelo si počínať sa proste žiadalo od štátnika, akademika aj zámočníčky. Preto nikoho neprekvapilo, keď spolupracovníkom v depe oznámila, že ide študovať za banskú inžinierku. „Rozhoduj sa, kráčaj ...“ - to bolo heslo robotníkov.
      Jediný kto sa strašne divil rozhodnutiu tohto priebojného dievčaťa bol starý profesor ešte z doby cárizmu. „To je odjakživa mužská práca.“ - bol jeho argument. Ju však lákal boj o uhlie šíriaci sa celou krajinou. Nič nezastavilo Katino úsilie. Prijímacie skúšky, roky usilovného štúdia a na ich konci diplom banského inžiniera a cestovný doklad na prácu v Donbaskej panve v šachte „Dzeržinka“.
      „My sme mladí hospodári“ - pod týmto komsomolským heslom nastupovala do práce. Dovtedy bolo uhlie ako uhlie. Na rozdiel od strojov, topánok a iných výrobkov sa pri uhlí nerozlišovala kvalita. Nekvalitné uhlie - nekvalitný koks - menej železa a ocele. Kvalitné uhlie - kvalitný koks - viac železa a ocele. Takto to išlo na striedačku. Výroba ako na hojdačke. V čase obrovských plánov a rastúcich potrieb obyvateľstva. Ťažba nad plán bola na šachte „Dzeržinka“ bežný jav. Ale čo kvalita? Koľko hlušiny ešte obsahovalo vyťažené uhlie? „Pochod za kvalitu, za česť dzeržinskej značky“. Zorganizovala komsomolskú brigádu technickej kontroly. Čoskoro z hutníckych závodov prestali chodiť sťažnosti na nekvalitné uhlie. I starí baníci vysoko cenili iniciatívu mladej Gončarenkovej. Pochopili, že to nie je len pekná novota, ale zásadná zmena v celom spôsobe ich doterajšej práce - prechod ku práci socialistickej, práci uvedomelých hospodárov na svojom pracovisku. Práci významnej zo štátneho hľadiska.
      „Ty sa vieš biť za nové, máš pred sebou veľkú budúcnosť, preto ťa posielame na zjazd strany ako delegátku“ - oznámil jej stranícky dôverník, že ju baníci zvolili za svoju zástupkyňu.
      Veľké víťazné čísla tretej päťročnice od jej počiatku zaznamenávala šachta Dzeržinka. A nad tým všetkým jej vedúca banská inžinierka Jekaterina Jemeljanovna Gončarenková. Koľko nových plánov a návrhov vytvorila ona a celý pracovný kolektív. Všetko napísané, prerátané a narysované. Už len zhmotniť tieto predstavy o novej lepšej, ľahšej a produktívnejšej práci. Premeniť čísla a čiary na výkresoch na nové stroje a automatické linky. Každý baník, inžinier a vedúci pracovník na nič iné nemyslel. Mnohým už nebolo dopriate zrealizovať plody vlastného rozumu.
      Vypuknutie II. svetovej vojny. Svätý záväzok k obrane vlasti navrhnutý Gončarenkovou do Ústavy sa prihlásil o slovo. Po zabratí Donbasu fašistami pokračovala v boji o uhlie v baniach pri Karagande v sovietskom Kazachstane. Bola vymenovaná za námestníčku riaditeľa. Novátorstvo a umenie pracovať s masami boli hlavné nástroje úspechu.
      Tisíce kazašských kolchozníkov prichádzalo do baní ťažiť uhlie. Ubytovať ich a naučiť baníckemu remeslu boli hlavné úlohy pre Gončarenkovú. Mala čosi cez 30 rokov no mladí Kazachstanci - často len učni z kolchozov - ju volali „apa“ - „matka“. Neprešiel ani rok a ťažba sa zvýšila dvojnásobne. Viac uhlia - viac železa - viac radosti. Viac uhlia - viac železa - viac tankov. Takto sa mierová matematika zmenila na vojenskú. Pre sovietskych ľudí bol našťastie výsledok rovný víťazstvu.
      Návrat do Donbasu bol strašný. Ruiny všade dookola. Z každej šachty najprv vyčerpať milióny kubíkov vody, potom začať výkopy ručne bez strojov. Keby ich bol naukladal do radu za sebou vznikne tunel z Donbasu na východnej Ukrajine do Paríža. No to nebol najväčší problém. Stroje sa už len dajako priviezli vlakmi z továrni na Urale. Ľudia chýbali. Neraz predtým čítala Stalinove myšlienky, že „najcennejším kapitálom sú ľudia, kádre.“ Jekaterina na seba zobrala úlohu organizovať školenia nováčikov v baníckom povolaní a vytvoriť im životné podmienky aj napriek ťažkej bytovej kríze. Celé dni chodila po rampách uhoľných dolov, potom po izbách ubytovne. Všade všetko puntičkársky prezerala a hovorila s pracovníkmi. Ostré rozhovory boli každodennou záležitosťou. Neporiadok na ubytovni, chýbajúce zrkadlá na dievčenských izbách, omeškávanie v rekonštrukcii areálu banských dolov, zanedbávanie výsadby zelene, nedokončené kultúrne stredisko. Na prvý pohľad taľafatky.
      No vytvorenie kultúrnych podmienok pre učňovskú mládež a baníkov prichádzajúcich z frontu prinieslo vynikajúce výsledky. Do konca päťročnice bane prekonali výsledky ťažby pred vojnou. Ľudia, ktorí prišli pracovať na Donbas z celej Ukrajiny tu boli ako doma. A banská riaditeľka Jekaterina Jemeljanovna Gončarenková má na tom veľký podiel. Teší sa vážnosti u všetkých baníkov. Keď boli voľby do Najvyššieho sovietu Ukrajinskej SSR bez váhania ju zvolili ako svoju zástupkyňu, riaditeľku, inžinierku a boľševičku. A ešte ďalšiu ženu - traktoristku Pašu Angelinu. Traktoristka a inžinierka ako štátne činiteľky. To bol obraz sovietskej ženy na konci 40 - tych rokov.

Zpracoval Ivan Gaľa