V. I. LENIN O ÚLOHE ŽENY V SPOLOČNOSTI A PRAKTICKÉ SKÚSENOSTI Z RIEŠENIA ŽENSKEJ OTÁZKY V SOCIALISTICKÝCH ŠTÁTOCH

Přidáno ve čtvrtek 8. 3. 2012


Sovětský propagační plakát z r. 1926

      „Problém ženy nemožno skúmať izolovane od historického vývoja a od sociálnych problémov celej spoločnosti. Neexistuje „večný typ“ ženy. Žena je v podstate vždy taká, akou ju vytvorí doba a spoločnosť. Všetko závisí od toho, aké možnosti jej vytvorila táto spoločnosť, čoho ju zbavila, v čom a kde jej zväzovala ruky, spútavala myslenie. Neexistuje ani nijaký „vzorový typ“ ženy. Vždy jestvuje niekoľko rôznych typov, ktoré závisia od toho, do akej vrstvy alebo triedy žena patrí. Lenže pôsobí aj protikladný princíp: žena sama vytvára a formuje dobu, určuje jej profil a tón.“ (Gusta Fučíková)
      V dejinách triednych spoločností vidíme od samého začiatku vypočítavý postoj k žene ako k stvoreniu „nižšiemu“, ktoré sama príroda odsúdila k závislosti od muža a predurčila len a len k rodinnému životu a neproduktívnej práci. To bol a je názor rozširovaný reakčnými ideológmi. Ani buržoázna revolúcia a kapitalizmus nedokázali ženu oslobodiť. Heslo emancipácie využívala buržoázia vo svojom boji. NO v okamihu jej víťazstva sa postavenie ženy vrátilo do starých koľají. Dokonca sa ešte zhoršilo, lebo útlak žien sa rozšíril o vykorisťovanie v kapitalistickej výrobe. Ženy boli i naďalej vyradené z verejnej a politickej činnosti. Predsedníčka Československej rady žien Gusta Fučíková o tom napísala: „...kvality ženy zneužívajú v kapitalizme na jej úkor, všetky morálne a citové prvky jej povahy sa stávajú prostriedkom jej zotročenia a biedy.“
      Nesprávnosť buržoáznych teórii o ženskej otázke otvorene vyvrátil až marxizmus, keď Engels určil zotročenie ženského pohlavia mužským za časovo prvú historickú formu utlačovania človeka človekom. V dobách prvobytnej spoločnosti, keď hlavným zdrojom obživy bol zber plodov mala vedúcu úlohu v rode a kmeni žena – tzv. matriarchát. Neskôr sa zdrojom obživy stal lov a poľnohospodárstvo. Tieto činnosti si už vyžadovali dostatočnú fyzickú silu. Takto vedúca úloha prešla prirodzene na mužov – tzv. patriarchát. Isteže určitá forma deľby práce medzi muža a ženu existovala už pred tým pri plodení a výchove potomstva vzhľadom na ich rozdielne telesné danosti. Ale skutočné zotročenie ženy ako otrokyne, nevoľníčky a proletárky má sociálno – ekonomické príčiny v súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Iba ustanovenie spoločenského vlastníctva môže odstrániť postavenie ženy, v ktorom je len obyčajným výrobným nástrojom.
     Prvý krát v dejinách vystúpila žena po boku muža ako slobodný a rovnoprávny tvor vo všetkých oblastiach štátneho, hospodárskeho, kultúrneho a verejného politického života až v priebehu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Marxizmus – leninizmus zavrhol sentimentálny súcit so ženou ako najúbohejším stvorením a ukázal ženám cestu k oslobodeniu tím, že spojil ich hnutie za rovnoprávnosť s celým oslobodeneckým bojom pracujúcich. Ak uvážime, že ženy tvoria plus, mínus polovicu obyvateľstva tak je jasné, že „nemôže byť socialistického prevratu, ak sa ho nezúčastní vo veľkej miere väčšina pracujúcich žien“ (Lenin). V procese budovania socialistickej spoločnosti boli v riešení ženskej otázky určené dve úlohy: ...“vedenie rozhodného boja za oslobodenie žien, robotníčok a roľníčok, z pod vplyvu buržoázie, za ich politické vyškolenie a organizovanie pod zástavou proletariátu. A ďalej vychovať zo ženskej pracovnej zálohy armádu robotníčok a roľníčok, bojujúcich po boku veľkej armády proletariátu“ (Stalin).
      Sovětský propagační plakát z r. 1946 Boj za rovnosť mužov a žien je dlhý a vyžaduje si zmenu spoločenskej praxe a mravov. Preto je nevyhnutná jednota boja za rovnoprávnosť žien a boja za oslobodenie všetkých pracujúcich od kapitalistického vykorisťovania. Hlavne sa jedná o účasť žien na verejnej činnosti a vo výrobe. Práca je najdôležitejšou podmienkou skutočného oslobodenia žien. Až socializmus otvoril žene široké možnosti využívania práva na prácu, získania kvalifikácie a možnosť zastávať najvyššie funkcie. V socialistických krajinách umožnila vedeckotechnická revolúcia urýchliť riešenie mnohých sociálnych a výrobno – technických problémov účasti žien v spoločenskej výrobe. Rast ekonomiky na jednej strane vyvolal potrebu širšieho využívania spoločenskej práce žien a na druhej strane vytvoril podmienky pre všestranný harmonický rozvoj ich osobnosti. Využívanie novej techniky, mechanizácia a automatizácia sprístupnili ženám množstvo do vtedy „mužských“ povolaní. Zlepšila sa odborno – kvalifikačná úroveň žien a ich platové možnosti. Každej žene sa zaručovala práca podľa jej kvalifikácie. Sama prax potvrdila správnosť leninskej idey, že revolučná premena sveta je nemožná bez širokej účasti pracujúcich žien. Jednoducho „v každej spoločnosti je stupeň emancipácie žien prirodzeným meradlom všeobecného oslobodenia“ (Engels). Ruský revolučný demokrat Nikolaj Černyševskij napísal: „Akým správnym, silným, bystrím umom obdarila príroda ženu! A tento um zostáva bez úžitku pre spoločnosť, spoločnosť ho odmieta, potláča, hrdúsi, ale ľudská spoločnosť by sa vyvíjala desaťkrát rýchlejšie, keby sa tento um neodmietal a neubíjal, keby mohol pôsobiť.“
      Ako bolo vyššie spomenuté istá forma emancipácie žien sa začala s rozvojom kapitalizmu. No len v miere obmedzenej na zvyšovanie zisku triedy kapitalistov. Ako celok bolo zapojenie žien do strojovej výroby javom progresívnym. Žena bola vytrhnutá z úzkeho kruhu rodiny a kuchyne, prebudilo sa v nej triedne uvedomenie, bola zapojená do proletárskeho boja. No iná širšia účasť na verejnom živote sa jej za kapitalizmu nedovoľuje. Tento rozpor je príčinou historickej ohraničenosti takéhoto postavenia žien podobne ako je historicky ohraničená existencia kapitalizmu. Ide o to, že zapojenie žien do výroby v prvej chvíli podstatne znížilo cenu pracovnej sily. Ak pred tým, na úplnom počiatku kapitalizmu, bol živiteľom rodiny len muž – robotník (predával svoju pracovnú silu kapitalistom za mzdu) tak výška jeho mzdy bola rovná prostriedkom potrebným na jeho prežitie a prežitie jeho ženy a detí. Napríklad 100 libier. A nech jeho práca vynášala nadhodnotu ďalších 100 libier. Miera vykorisťovania bola potom rovná 1. Celková novovytvorená hodnota je rovná 200 librám. Zapojenie žien do výroby, ale nijak neznamenalo, že by sa prostriedky na prežitie tejto rodiny mali automaticky zvýšiť. To množstvo hodnoty (mzda), ktoré pred tým dostával sám robotník (muž) sa začalo rozdeľovať medzi väčšie množstvo pracujúcich (muž + jeho žena). A vôbec nezáležalo na tom, či pracujú u jedného alebo rôznych kapitalistov. Zákon dopytu a ponuky tak či tak ich mzdy znížil o cca polovicu. V tejto situácii teda robotník dostáva 50 libier a jeho žena už robotníčka tiež 50 libier. Spolu teda predchádzajúcich 100 libier. No kapitalisti vyžadujú od oboch, aby svojou prácou každý z nich produkoval nadhodnotu minimálne predchádzajúcich 100 libier a ešte im pripadne tých 50 libier o ktoré je obom znížená mzda. Konečná nadhodnota produkovaná jedným pracovníkom je potom rovná 150 libier. Pritom jedným pracovníkom novovytvorená hodnota je naďalej 200 libier (50 mzda, 150 nadhodnota). Takto sa miera vykorisťovania zvýši z 1 na 3. Počet pracujúcich sa zdvojnásobil ale zisk stúpol trojnásobne. Inak tomu ani byť nemôže. Kapitalista by nenajal ďalších pracujúcich (ženy), ak by mu to neprinieslo zvýšenie zisku. Ešte strašnejšie zbedačenie nastalo ak bola využívaná aj práca detí. Pod vplyvom boja pracujúcich takéto už na prvý pohľad okrádačské spôsoby vyplácania mzdy zanikli. No samotný princíp takéhoto rozdeľovania medzi muža a ženu v kapitalizme zostal zachovaný. Tieto javy ani dnes celkom nevymizli a dokonca sú na vzostupe na všetkých kontinentoch nevynímajúc bývalé socialistické a ľudovo – demokratické štáty. Akurát v zakrytejšej, rafinovanej podobe.
      Využívanie ženskej práce sa stalo a na ďalej predstavuje jeden z faktorov zvýšenia vykorisťovania a zbedačovania pracujúcich. V rukách reakčných ideológov buržoázie to je nástroj na vnášanie rozkolu do radov pracujúcich. Snažili sa a snažia vyvolať nepriateľstvo mužov a žien dvojakým úskokom. Na jednej strane sú nižšie mzdy žien nástroj na znižovanie hodnoty aj mužskej pracovnej sily. Na druhej strane je ženám za hlavnú príčinu ich nižšieho odmeňovania vydávaná vraj nadradenosť mužov nad ženami, ktorú môžu zničiť len bojom proti mužom. To je aj ideový základ buržoáznych ženských organizácii, ktoré odpútavajú pozornosť pracujúcich žien od triedneho boja a zvádzajú ich na klamlivú cestu boja medzi pohlaviami. Proti tomuto rázne vystupoval Lenin aj všetci komunisti. „Hlavný krok je zrušenie súkromného vlastníctva pôdy, tovární a závodov. Tým a jedine tým sa otvára cesta k úplnému a skutočnému oslobodeniu ženy“ (Lenin). Inde zase uvádza: „Treba dôkladne rozobrať, ako nerozlučne súvisí postavenie ženy ako človeka a člena spoločnosti so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Tým sa budeme jasne dištancovať od buržoázneho hnutia za emancipáciu žien. To bude základ pre to, aby sa ženská otázka skúmala ako súčasť spoločenskej, robotníckej otázky a tak sa mohla úzko spojiť s proletárskym triednym bojom a revolúciou.“ Proletariát nemôže dosiahnuť úplnú slobodu, ak nevydobyje úplnú slobodu pre ženy. Medzi masami sa musí rozbiť ilúzia možnosti vyriešiť ženskú otázku reformami v rámci buržoáznej spoločnosti. Cieľom buržoáznych ženských organizácii je nahradiť hlavné slovo muža, hlavným slovom ženy. Čiže žiadna rovnosť, len obrátenie pomeru nerovnosti. Podľa komunistov rovnoprávnosť žien a partnerstvo manželov tvoria jednotný celok. Manželstvo musí byť spoločenstvom dvoch rovnoprávnych partnerov, ktorí sa navzájom dopĺňajú, ľúbia, pomáhajú si a vzájomne sa podporujú. Toto nové postavenie žien mení aj postavenie muža v rodine. Lenin kritizoval mužov, keď vyslovil myšlienku, že „len veľmi málo mužov, dokonca aj medzi proletármi, rozmýšľa nad tým, ako podstatne by mohli uľahčiť žene ťažkosti a starosti, alebo ju od nich úplne oslobodiť, keby chceli pomôcť v „ženskej práci“ svojím ženám.“
      Sovětský propagační plakát z r. 1934 O prístupe k ženám z hľadiska ich práce a činností daných z jednej strany spoločnosťou a z druhej prírodou vyslovil Fidel Castro takéto myšlienky: „Nesporne, príroda stanovila niektoré odlišnosti, preto aj spoločnosť musí stanoviť niektoré odlišnosti, aj keď nie práve zákonného, ani morálneho či rozumového charakteru, ale sociálneho charakteru. Pretože žena plní najdôležitejšiu zo všetkých sociálnych funkcií – funkciu reprodukcie potomstva, je úplne logické, úplne spravodlivé, aby sa brala do úvahy táto najdôležitejšia sociálna funkcia ženy, a teda treba, aby žena bola pod ochranou a aby sa jej poskytovala pomoc a podpora. Treba jej dať možnosť zúčastniť sa vo výrobe, pri tvorbe materiálnych hodnôt, i v spoločenskom živote, aby mohla plniť úlohy, na ktoré stačí.“
      Lenin učil, že účasť žien v revolučnom hnutí, úplné oslobodenie a rovnoprávnosť žien sú potrebné nielen pre samotné ženy, ale i pre všetkých pracujúcich a vykorisťovaných. Pre splnenie tohto cieľa je potrebné masové ženské hnutie. „My chceme odstrániť všetko to, čo utláča a mučí robotníčku, ženu robotníka, roľníčku, ženu drobného človeka a dokonca v mnohých súvislostiach aj ženu zo zámožnejšej triedy. Robotníčka za kapitalizmu je dvojnásobne utláčaná aj ako príslušníčka robotníckej triedy, aj ako žena, ale ťarchu bezprávneho postavenia nesú na sebe ženy aj iných tried, aj ony sú zainteresované na úspechu boja za vyriešenie ženskej otázky“ (Lenin).
      Lenin taktiež vysoko oceňoval činnosť žien v období Víťazného októbra: „V Petrohrade, v Moskve, v mestách a priemyselných centrách na vidieku sa proletárky za revolúcie držali výborne. Bez nich by sme neboli zvíťazili, alebo presnejšie povedané, sotva by sme boli zvíťazili.“ Po nastolení sovietskej moci a vypuknutí občianskej vojny povedal: „Prejavili veľké hrdinstvo a také hrdinky sú aj teraz. Áno, naše robotníčky sú vynikajúce triedne bojovníčky. Zasluhujú si obdiv a lásku.“ V strednej Ázii a na Sibíri boli silno zakorenené ešte feudálnopatriarchálne vzťahy. Po vypuknutí ženských vzbúr v roku 1921 Lenin povedal: „To sa prebúdzajú k uvedomelému životu najutláčanejšie z utláčaných. Až teraz je víťazstvo pracujúcich zabezpečené.“
      Už podľa prvých dekrétov bolo zaistené zrovnoprávnenie mužov a žien. Pôda bola prideľovaná rovnako aj ženám – roľníčkam, prvý raz v dejinách mali ženy rovnaké politické práva ako muži, právo na prácu a rovnakú odmenu za prácu, ženy a muži si boli rovní aj v rodine, bola zaistená ochrana detí a žien – matiek. Lenin dôsledne varoval len pred formálnou rovnosťou: „Ženské robotnícke hnutie si vytyčuje ako svoju hlavnú úlohu boj za hospodársku a sociálnu rovnosť žien, avšak nie len formálnu rovnosť.“ Pre reálne uskutočnenie tejto rovnosti v praxi je nutné zapájať ženy do všetkých sfér života socialistickej spoločnosti, oslobodiť ich od bremena, ktorým je vedenie domácnosti, zaručiť štátnu ochranu matiek a detí. „Ak sa má žena úplne oslobodiť a stať sa mužovi rovnou, je potrebné, aby bolo spoločné hospodárstvo a aby žena bola zapojená do spoločnej produktívnej práce. Vtedy zaujme také isté postavenie ako muž“ (Lenin). Musí dôjsť k revolúcii vo vedomí ľudí, v ich psychológii. Treba dosiahnuť, aby sa ženy cítili rovnoprávnymi členmi socialistickej spoločnosti. Potrebná je výchovná práca nie len medzi ženami, ale aj medzi mužmi, aby sa vyhubili všetky staré otrokárske názory do najmenších korienkov. Napríklad aj Kim Ir Sen poukázal, že „ignorovanie ženských práv je ignorovaním celého ľudstva, ignorovaním samotného človeka.“ Účasť žien na spoločenskom riadení v socialistickej spoločnosti je dôležitým faktorom duchovného rozvoja ženy, jej občianskeho a politického vedomia. Spoločenská práca rozvíja ženu, dvíha ju nad rodinné a domáce starosti, poskytuje jej hospodársku nezávislosť. To umožňuje žene zaujať nové miesto v spoločnosti a rodine. Kriticky je potrebné poznamenať, že nie vždy sa v minulosti na tomto poli urobilo všetko čo bolo treba urobiť, alebo bolo možné urobiť. Existovali výrazné rezervy hlavne v odstraňovaní odvekého bremena žien – vedenia domácnosti, ktoré Lenin nazval „prácou neobyčajne piplavou, v ktorej niet ničoho, čo by aspoň trochu napomáhalo vývoju ženy.“ To nedovolilo zapájať ženy v dostatočnej miere do politiky, lebo „zapojiť do politiky masy nemožno bez zapojenia žien do politiky“ (Lenin). Neskôr aj Ho Či Min poukázal na to, že „bez úplného oslobodenia žien je výstavba socializmu iba polovičnou výstavbou.“ Hlavne ak si uvedomíme, že ženy tvoria polovicu obyvateľstva. To je potrebné podrobnejšie rozobrať.
      Sovětský propagační plakát z r. 1935 Cieľom socialistickej spoločnosti pri riešení ženskej otázky je vytvorenie podmienok pre rozvoj ženy ako osobnosti v plnom zmysle slova. Musí jej byť umožnené rovnaké postavenie vo všetkých oblastiach života, reálny prístup k riadeniu štátu a zároveň byť dokonalou matkou. Je potrebné vyviesť ženu z úzkeho okruhu domácich starostí na širokú cestu spoločenského života. Hlavne pomer medzi spoločnosťou a rodinou významne ovplyvňuje do akej miery je možné tieto ciele úspešne naplniť. Zmena tohto pomeru v socialistickej spoločnosti v žiadnom prípade neznamená odtrhnúť ženu od rodiny, znemožniť jej výchovu svojich detí, potlačenie výchovy a osobného života vo vnútri rodiny. Bolo by chybné podceňovať význam života a výchovy v rodine. Je nezmyselné každé tvrdenie, že zvýšenie vplyvu spoločnosti cez jej inštitúcie (škola, média, ideologicko – kultúrny aparát a pod.) na výchovu a celkové kreovanie detí a mládeže potláča úlohu rodiny. Že z nej robí čosi druhoradé. To je skôr zlo páchané na rodine a deťoch v kapitalizme. Naopak pre úspešnú spoločenskú výchovu a vzdelávanie nových pokolení má v socialistickej spoločnosti výchova v rodine a zvlášť materinská výchova a láska význam veľký ako nikdy pred tým. Napríklad súdruh Kim Ir Sen o úlohe matiek – prvých vychovávateliek detí povedal: „Pre vývoj detí má veľký význam to, či im matky dajú prvú výchovu dobrú, alebo nie. Ak matky dajú deťom dobrú rodinnú výchovu, potom veľmi ľahko je ich vychovávať v škole alebo v spoločenskej organizácii... Materinská výchova vážne vplýva na formovanie charakteru a mravov ľudí. Vynikajúci ľudia už dávno v detstve dostali dobrú výchovu od matiek.“
      Základom rodiny je manželstvo – trvalý zväzok medzi mužom a ženou. Prirodzeným pokračovaním manželstva je rodičovstvo. Rodina a spoločnosť nie sú od seba oddelené. Navzájom sa ovplyvňujú, vzťahy vo vnútri rodiny reagujú na zmeny ekonomických podmienok. „V rodinných vzťahoch sa prejavuje nie len to, čo je dané prírodou, ale aj to čo dáva spoločnosť“ (Lenin). Preto bolo prirodzené, že nedokonalosti socialistickej spoločnosti v jej konkrétnej historickej podobe sa nutne odrážali aj vo vnútri rodinných vzťahov. Predovšetkým v deľbe práce vo vnútri rodiny. Čas jedného dňa možno rozdeliť na pracovnú dobu, mimopracovnú dobu a voľný čas, ktorý je najväčším bohatstvom spoločnosti. Pracovná doba je čas strávený v práci. Mimopracovná doba je čas strávený domácimi prácami – hlavne u žien tvorí značnú časť dňa po pracovnej dobe. Až po splnení týchto činností možno hovoriť o voľnom čase. Hlavnými zdrojmi narastania voľného času je skracovanie pracovnej doby a mimopracovnej doby. Pracovná doba sa skracuje na základe automatizácie výroby a pod. To vytvára podmienky pre uvoľňovanie pracovnej sily z priemyslu a poľnohospodárstva a jej presun do sféry služieb (v prípade riešenia ženskej otázky sú dôležité hlavne komunálne služby). Využívanie týchto služieb umožňuje u žien značné zvýšenie množstva ich voľného času. Tento proces, ale neprebiehal dostatočne dynamicky a od istej chvíle sa až príliš omeškával za potrebami obyvateľstva. Samozrejme, že príčiny boli tak objektívne (napr. potreba vynakladať na zbrojenie značné zdroje, ktoré by inak mohli byť využité pre zlepšenie života obyvateľstva) jak subjektívne (nedostatočná činnosť jednotlivých orgánov strany, nezohľadnenie vzniku a rastu nových potrieb vo výrobných plánoch a zanedbanie rozvoja takýchto služieb pri plánovaní výstavby na úrovni okresov zodpovednými pracovníkmi). To bol po celé obdobie socializmu v jeho vtedajšej podobe nedostatok, ktorý obyvatelia – najmä ženy – pociťovali prakticky každodenne. Najvýraznejšie v období 80.–tych rokov.
      Elena Lagadinovová (predsedníčka výboru bulharských žien) už na medzinárodnom sympóziu v roku 1970 organizovanom Výborom sovietskych žien pri príležitosti 100. výročia narodenia V.I. Lenina kriticky hovorila o celej rade nedostatkov práve v tejto oblasti:
      „Je to otázka nielen ochrany materských funkcií žien, ale i najracionálnejšieho využitia pracovných rezerv, pretože jestvuje mnoho profesií, v ktorých je ženská práca produktívnejšia a kvalitnejšia ako mužská. Je to i otázka politická, pretože žena upevní svoju úlohu v spoločnosti iba vtedy, keď zaujme také postavenie vo výrobe, ktoré najlepšie zodpovedá jej schopnostiam. To je napokon otázka celkového rozvoja spoločnosti. V súvislosti s vedeckotechnickou revolúciou v rôznych odvetviach národného hospodárstva možno uvoľniť mnoho robotníkov a robotníčok. Vzniká otázka, ako najracionálnejšie využiť, vhodne pripraviť a zvýšiť ich kvalifikáciu a prekvalifikáciu. Komplexná mechanizácia a výpočtová technika podstatne zvyšujú počet pracovníkov, ženy nevynímajúc, ktorý sa musia prekvalifikovať a prejsť na iné miesta. Pritom v celej rade pracovných pozícii nezodpovedá režim práce a oddychu, normovanie práce ani pracovné zariadenie špecifickým zvláštnostiam ženského organizmu, čo poškodzuje zdravie žien aj národné hospodárstvo. Budeme sa domáhať, aby sa tieto otázky riešili na základe serióznych výskumov. Toľko stručne k práci v zamestnaní. Ďalší problém sú práce doma. Rozvoj siete detských zariadení, služby spoločného stravovania, masové vybavenie domácností bežnou technikou uľahčilo domáce práce, ale neskrátilo čas na ne vynaložený. Slobodná žena v meste vynakladá denne priemerne 98 minút na domáce práce, ale vydatá, ktorá má deti až 247 minút. Preto, aby sa znižovalo množstvo vynaloženej práce v domácnosti, má veľký význam rýchly rozvoj služieb a zdokonaľovanie verejného stravovania. Treba aj cieľavedomejšie projektovať, zariaďovať a zásobovať obytné domy, zaviesť širšiu špecializáciu zariadení pre deti predškolského a školského veku, racionálnejšie organizovať dopravu. V tomto sú predpoklady, že vzniknú podmienky pre zvýšenie kvalifikácie žien a ich aktívnejšiu účasť vo vedeckotechnickej revolúcii, aj pre to, aby sa kvalitatívne zvýšila ich účasť v rodine.“
      Sovětský propagační plakát z r. 1946 V obdobnom duchu hovorila aj delegátka žien z NDR Inge Langeová – predsedníčka komisie žien pri Politbyre ÚV SED. Kritizovala najmä formalizmus vo vzťahu k praktickej realizácii rovnoprávnosti žien. Začala citáciou myšlienky V.I. Lenina: „Rovnosť podľa zákona ešte nie je rovnosťou v živote. My potrebujeme, aby pracujúca žena dosiala rovnosť s pracujúcim mužom nielen podľa zákona, ale aj v živote. To si vyžaduje, aby sa pracujúce ženy čoraz väčšmi zúčastňovali na spravovaní spoločenských ustanovizní a spravovaní štátu. Pri tejto práci sa ženy rýchle naučia spravovať a dobehnú mužov.“ Ďalej naliehala na rozvoj a samostatnosť žien ich účasťou v spoločenskej výrobe, lebo iba tak môžu rozvinúť svoje schopnosti a talent. Kritizovala tých členov strany a zodpovedných pracovníkov, ktorý sa domnievali, že na dosiahnutie rovnoprávnosti žien stačí vytvoriť dostatok detských zariadení, prevádzok komunálnych služieb a pod. A podceňovali potrebu súčasne bojovať so zaostalosťou v myslení a s prežitkami. Podľa týchto skúseností usúdila, že rozhodujúci vplyv na účasť žien pri uskutočňovaní ich rovnoprávnosti s mužmi má socialistická uvedomelosť a úroveň ich vzdelania. Je to celospoločenský problém, ktorý nemožno nechať len ženám a v prípade neúspechov robiť výčitky len ženám. Vyzdvihla poučku z Leninovho diela Veľká iniciatíva: „Skutočné oslobodenie ženy, skutočný komunizmus sa začne tam a vtedy, kde a keď sa začne masový boj (vedený proletariátom, ktorý má v rukách štátnu moc) proti tomuto malovýrobnému domácemu hospodárstvu, alebo – lepšie povedané – jeho masové prebudovávanie na veľké socialistické hospodárstvo.“ Toto teoretické východisko aj kriticky porovnala s praktickými výsledkami dosiahnutými v podmienkach NDR od roku 1950 do roku 1970:
      „Pracovná doba v NDR je 40 hodín týždenne. Lenže v štvorčlennej rodine si domáce práce vyžadujú ešte ďalších 47,5 hodiny do týždňa. Z toho asi 80% času pripadá na ženu. Najväčšia časť 15,5 hodina je príprava stravy, 12,1 hodiny je upratovanie, 7,9 hodiny na pranie, 6 hodín na nákupy a 6 hodín na iné práce. Hlavnou príčinou je nedostatočný rast výroby potrebných technických zariadení.“
      A keby že aj teoreticky predpokladajme 100% vybavenie domácností takými či onakými najmodernejšími technickými zariadeniami. Ani to by nestačilo na zbavenie ženy bremena domácich prác. Jeden príklad za všetky. Uvážme plnú vybavenosť domácnosti práčkami. Znamená to azda, že žena nemusí prať? Vôbec nie. Práca s praním sa jej uľahčila, ale ešte stále zaberá veľa času. Preto treba zase zdôrazniť, že najoptimálnejší spôsob ako zlepšiť služby rodine, je rozšírenie siete a ďalšie zdokonaľovanie spoločenských podnikov služieb. To znamená prechod od malého domáceho hospodárstva k veľkému socialistickému hospodárstvu.
      Čo je hádam najsmutnejšie konštatovanie ani za ďalších 20 rokov nedošlo k valnému zlepšeniu situácie. K výraznému pozbaveniu žien od bremena domácich prác prakticky nedošlo. Skutočné oslobodenie ženy prebudovaním malovýrobného domáceho hospodárstva (varenie, pranie, žehlenie, upratovanie) na veľké socialistické hospodárstvo (rozvinutá sieť komunálnych služieb) sa väčšinou ani len nezačalo uskutočňovať a ak tak len v malých náznakoch. Skrátka nezodpovedalo potrebám obyvateľstva a psychológii modernej ženy, ktorú inak socializmus stvoril jej zapojením do spoločenskej výroby. Lenin o aktívnej žene hovoril ako o všestrannej osobnosti rozvinutej po výrobnej, spoločenskej aj politickej stránke. „Kým sa nezapoja ženy do verejnej služby, do milície, do politického života, kým sa ženy nevytrhnú z otupujúcej domácej a kuchynskej práce, nie je možné zabezpečiť skutočnú slobodu, ba nie je možné budovať demokraciu, o socializme ani nehovoriac“ (Lenin).
      Na túto tému vystúpila v roku 1970 aj Gusta Fučíková:
      Sovětský propagační plakát z r. 1945 „Stále väčší počet žien vidí v práci nielen zdroj zárobku, ale aj zmysel svojho života. Práca sa im stáva potrebou. Poskytuje im možnosť uplatniť sa a mať pocit vlastnej dôstojnosti. Socializmus uskutočňuje dávne sny a túžby žien. Vstupujeme do novej etapy boja za ženu súčasnosti, za jej šťastie. V rokoch budovania socializmu sa vyriešilo veľa problémov. Vznikli však nové problémy, ktoré nastolil sám život. Postupne sa rozširuje sieť práčovní, chemických čistiarní, podnikov na údržbu bytov, závodov spoločného a školského stravovania. Takto postupne preberajú neľahké starosti rodín na seba socialistické zariadenia. Súčasne pred českou a slovenskou ženou stojí problém, ako ju ďalej zbavovať domácich prác, t.j. vzniká otázka voľného času, potrebného na oddych a zvýšenie jej kultúrnej úrovne. Táto otázka vyžaduje, aby sa vytvorili podmienky, že nebude musieť sústavne pripravovať domácu stravu, prať, upratovať, ak je žena schopná robiť produktívnejšiu prácu. V našej krajine sú dnes celkove ženy o štvrtinu zaťaženejšie ako muži. Problém rovnosti sa dnes zjavne presúva do oblasti života po pracovnom čase.“
      Za pravdu jej dala aj partizánka, účastníčka SNP a predsedníčka Slovenského zväzu žien Elena Litvajová. Vo svojom diskusnom príspevku uviedla:
      „Napriek mnohým pozitívnym výsledkom v ČSSR pri zrovnoprávňovaní žien nemožno ešte považovať proces emancipácie u nás za skončený, ani za bezproblémový a bezkonfliktný. Predovšetkým je tu dvojnásobné zaťaženie žien. Tento problém, ako vieme, nie je sociálnym problémom iba v Československu. Hlavnú príčinu dvojnásobného zaťaženia žien vidíme v protirečení medzi rastom zamestnanosti a tempom rozvoja sociálnych zariadení, ktoré uľahčujú domácu prácu a pomáhajú pri výchove detí. Preto aj keď sú domácnosti u nás pomerne dobre technicky vybavené, zamestnaná žena aj tak pracuje denne v priemere ešte 5 až 6 hodín doma po pracovnej dobe. To si vyžaduje veľké vypätie síl na účet zdravia a odpočinku. Niektoré ženy uprednostňujú záujmy rodiny, a tak nechtiac sa vzdávajú svojich osobných plánov a pracovných ambícií. To, pravda nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj socialistickej rodiny ako rodiny vyššieho typu, založenej na rovnocennom partnerstve manželov vo všetkých oblastiach života. Preto musíme zlepšiť jestvujúce formy spoločenskej pomoci žene, aby sa rovnako úspešne mohla vysporiadať so svojimi rodinnými, pracovnými i spoločenskými funkciami.“
      Sovětský propagační plakát z r. 1941 Emancipácia žien musí prebiehať v dvoch smeroch. Na jednej strane musí nastať zmena vzťahu mužov k ženám a na druhej strane sa musí zmeniť správanie samotných žien, ktoré si musia uvedomiť vlastnú dôstojnosť a prejaviť aktivitu. Lenin upozorňoval na činitele, ktoré sú brzdou pri riešení otázky skutočnej rovnosti žien a mužov v hospodárskom a spoločenskom živote. Patria sem existenčné činitele, veľká zaťaženosť žien domácimi prácami a do istej miery ich vlastná nedôvera vziať na seba zodpovednosť. Lenin bojoval proti týmto zvláštnostiam u žien deptaných stáročiami poníženého postavenia vo vykorisťovateľských spoločnostiach. Zdôrazňoval organizátorské schopnosti žien a vyzýval ich, aby vykonávali verejné funkcie, v ktorých sa môžu uplatniť tieto schopnosti.
      Faktorom, ktorý v neskoršom období budovania socializmu (70.–te, 80.–te roky) brzdil výraznejšie prenikanie žien do „mužských“ povolaní boli aj zákony na ochranu ženskej práce. Jednoducho isté fyzicky náročné a nebezpečné povolania ženy nemohli vykonávať. Prideliť ženu na takú prácu sa kvalifikovalo ako trestný čin. Niet pochýb o dobrých úmysloch autorov takýchto zákonov a predpisov chrániť ženy pred nadmerným zaťažovaním v pracovnom procese. Problém nastal v tom, že tieto zákony sa v tom období stali brzdou ďalšieho zrovnoprávňovania žien s mužmi vo výrobe. Podniky sa na čisto mužských pracovných úsekoch ani nesnažili vytvoriť pracovné podmienky na uplatnenie žien v danej pracovnej činnosti, lebo podľa zákona by ju žena aj tak nemohla vykonávať. Unikala skutočnosť, že je to práve pre fyzicky náročný a nebezpečný charakter danej práce, ktorý ak sa podarí zmeniť technickými úpravami, zmenou technológie a pod. tak aj žena ju bude môcť bez problémov vykonávať. A pritom praktické skúsenosti z budovania socializmu už vtedy učili, že obrovskou silou technického vývoja, premeny fyzicky ťažkej práce na prácu ľahšiu vďaka technickým zlepšeniam, je práve zaradenie určitého množstva žien na takúto prácu. V ZSSR sa to prakticky potvrdilo nie len v období II. svetovej vojny, ale už pred tým v 30.-tych rokoch. Proste ženy v nových podmienkach budovania socializmu, diktatúry proletariátu, vlády sovietov boli hnané vpred túžbou vyrovnať sa v práci mužom. Mnohé iniciatívne z vlastnej vôle vstupovali do práce v hutníctve, strojárstve aj ťažbe. Práve horšie fyzické predpoklady ich nútili pri práci viac myslieť, ako si ju uľahčiť – ako zdokonaliť pracovný proces, odstrániť ťažké a monotónne operácie. Boli to práve ženy, ktoré mali na svedomí celú radu výrobných zmien umožňujúcich zvýšenie produktivity a zníženie náročnosti práce. No v druhej polovici obdobia socializmu vznikol začarovaný kruh. Zákonne sa neumožňovalo zamestnať ženy v určitých povolaniach a čakalo sa až na zmenu v charaktere týchto prác. Lenže práve ženská pracovná sila a vôľa bolo to čo by iniciovalo túto zmenu! Za predpokladu, že by danú prácu začali ženy vykonávať!
      „Vidí sa mi, že úloha každého robotníckeho štátu, ktorý prechádza k socializmu, bude dvojaká. Prvá časť tejto úlohy bude relatívne jednoduchá a ľahká. Týka sa starých zákonov, ktoré odsudzovali ženu do nerovnoprávneho postavenia voči mužovi. Pri plnení druhej časti tejto úlohy sme poznali, že čím lepšie sme očistili pôdu od haraburdia starých buržoáznych zákonov a inštitúcii, tým jasnejšie sme videli, že je to iba očistenie pôdy pred stavbou, no ešte nie sama stavba. Žena je napriek všetkým oslobodzovacím zákonom naďalej domácou otrokyňou, lebo ju dlávi, hrdúsi, otupuje a ponižuje prízemné domáce hospodárstvo, ktoré ju prikováva ku kuchyni a deťom, kradne jej čas na prácu do absurdity nerentabilnej, malichernej, znervózňujúcej, otupujúcej a ubíjajúcej“ (Lenin). Tu asi aj nastal praktický problém. Po odstránení starých zákonov bolo pripravené pomyselné stavenisko pre budovanie novej stavby. Len sa k tomu v druhej polovici existencie socializmu dostatočne razantne neprikračovalo. Množstvo vynikajúcich myšlienok a návrhov zostalo v podstate vo forme zákonov a predpisov na papieri. Ich prenos do každodennej praxe sa zasekol niekde na polceste. Realizovali sa v akejsi zakrpatenej podobe. Sovětský propagační plakát z r. 1933
      Ale nech to už bolo tak alebo onak. Nikto nemôže poprieť, že pre šťastný život žien sa v období budovania socialistickej spoločnosti urobilo viac ako za kapitalizmu v priebehu niekoľkých storočí. Život žien v socialistických štátoch bol určite lepší ako v kapitalistických. Stále viac sa vyrovnávali mužom po všetkých stránkach pracovného aj politického života. Platil výrok J. V. Stalina, že „takých žien nebolo a nemohlo byť za kapitalizmu.“ Existovala tendencia k pozitívnemu vývoju v oblasti boja za rovnoprávnosť žien i keď sa nie vždy a všade postupovalo tak rýchlo ako by sa patrilo. Že sa uviazlo na plytčine vôbec neznačí mylnosť cesty ktorou národy strednej a východnej Európy a iných častí sveta kráčali. Naopak potvrdzuje to správnosť teoretických záverov Lenina a iných vodcov komunistického hnutia. Práve dlhodobé nerešpektovanie týchto zásad alebo ich prekrucovanie niektorými funkcionármi viedlo k narastaniu problémov a neschopnosti ich včas a adekvátne vyriešiť. Či už sa jedná o ženskú otázku alebo iné ekonomické a sociálne problémy.
V žiadnom hocijako ekonomicky a priemyselne vyspelom kapitalistickom štáte sa postavenie žien, nevyrovnalo postaveniu pracujúcej ženy – manželky a matky, v socialistických štátoch. O tom svedčia aj myšlienky, ktoré vyslovil zástupca Svetovej odborovej federácie Karol Liebig na spomínanom Medzinárodnom sympóziu roku 1970:
      „Právo žien na prácu sa uznáva takmer vo všetkých štátoch, okliešťuje sa však pod všelijakými zámienkami. Mimoriadne názorne to vidno na rastúcej nezamestnanosti žien a mládeže. Počet tzv. ženských profesií nie je veľký. Odborná výuka žien je ešte stále ohraničená, čo je prekážkou, aby žena získala, nové profesie, ktoré by zvládla po zavedení novej techniky. Aj v tomto je zrejmá diskriminácia žien a porušovanie ich práva na prácu, tým sa brzdí možnosť, aby boli ženy vyzdvihované, a podporuje sa názor, že ženy sú rezervoár pracovných síl, ktoré závisia od zmien v hospodárskej konjunktúre. Čo sa týka ženských zárobkov, zásadou rovnakej odmeny za rovnakú prácu sa riadia iba v socialistických krajinách, kde je uznaná zákonom. V kapitalistických krajinách, ani v tých, v ktorých sa táto zásada uznáva zákonom, sa rovnosť pri odmeňovaní za prácu neuplatňuje. Napríklad zárobok západonemeckých žien sa v najlepšom prípade rovná 70% zárobku mužov.“
      Uskutočnenie rovnoprávnosti žien a ich aktívne zapájanie do riešenia úloh v spoločnosti pre komunistov nikdy nebolo a nie je otázkou falošného taktizovania, módnym heslom, ako je tomu v kapitalizme pre buržoázne politické strany, pravicové a ľavicové bez rozdielu, pred voľbami alebo keď potrebujú tému pre mlátenie prázdnej slamy na rokovania. Pre nás komunistov je rovnoprávnosť ženy, jej emancipácia, zásada zodpovedajúca nášmu marxisticko – leninskému svetonázoru. V každej etape nášho boja proti kapitalizmu a potom pri budovaní socializmu sa musíme a budeme zaoberať otázkami práce medzi ženami a prijímať opatrenia na neustále zlepšovanie ich života v spoločnosti za priamej účasti žien na tomto rozhodovaní. Lebo aj Lenin učí, že čím hlbšie sú zmeny, ktoré uskutočňujeme, tým viac treba prebúdzať záujem a uvedomelý vzťah más k nim.
      Nerobíme si žiadne ilúzie. Je nám jasný vzťah bytia a vedomia, že vývoj vedomia sa omeškáva za bytím. Dialektika vzájomného ovplyvňovania spoločenského a individuálneho vedomia aj ideológie a psychológie je taká, že vo vedomí, v duchovnom svete ľudí sa môžu protirečivo spájať prvky pokrokového spoločenského a zaostalého individuálneho vedomia, prvky novej ideológie a starej psychológie. Lebo upevnenie novej, pokrokovej ideológie je dlhotrvajúci proces, a nie okamžitá premena.

Ivan Gaľa